SVEDECTVO z hraníc: Moja dcérka si vyrobila ZOZNAM „keď príde vojna“
Jana zažila ľudskú masu zúfalstva a obáv, ale aj nádeje a radosti. Bola svedkom dojemných rozhovorov a momentov, kedy sú slová zbytočné.
Ako vníma vaša malá dcérka vojnu a utečencov? Nedávno priniesla zo školy obrázok, kde mala nakresliť os svojho života… a na konci čiary nakreslila vojnu.
Deti to vnímajú veľmi intenzívne, nech sa snažíme akokoľvek vojnu zahmlievať. Ono sa to vlastne ani nedá. Odľahčovať a zneviditeľňovať niečo, čo je prítomné. Zlo, dobro aj strach. Deti majú senzor.
Za tie tri týždne som zažila v súvislosti s mojou deväťročnou dcérou niekoľko momentov, ktoré mi lámali srdce.
Keď sa ma v „to“ ráno 24. februára opýtala, či všetci zomrieme, keď som ju našla v izbičke ako si vážila hračky a oblečenie, aby si nachystala ruksak – vyrobila si aj zoznam s názvom „keď príde vojna“. Alebo, keď rieši, kam by sme ušli.
Alebo keď sa strhne zo sna, že počula lietadlo a nedá sa jej vysvetliť, že to bolo len nejaké dovolenkové a nie ruské. Alebo keď nakreslila spomínanú os svojho života, kde je na konci vojna a potom už nič.
Okrem smútku však cítim radosť a hrdosť na naše decká. Sú čisté, prijímajúce, bez predsudkov. Aj moja dcéra je zrazu odhodlaná deliť sa o veci, aj keď doteraz bola pomerne sebecká. Zrazu akoby sama od seba vie, že je správne podeliť sa. Aj o mamu napríklad, keď je treba.
Keď som odchádzala na hranice, veľmi plakala. Vysvetlila som jej, že ja s ňou budem stále, ale, že teraz musím ísť. Že sú tam rovnako maminy s deťmi bez tatinov, ktoré možno potrebujú nejak pomôcť.
Utrela si slzy a tak pevne povedala, že dobre. Že mami choď. Na chvíľku sa vytratila. Vrátila sa so svojím obľúbeným plyšovým zajkom, vraj nech si ho zabalím a dám dievčatku, ktoré ho bude potrebovať… Stalo sa.
Dnes vyrába pozdravy pre nových kamošov v triede a donútila ma kúpiť jej konverzačnú slovensko-ukrajinskú príručku – lebo sa chce s nimi kamošiť. Deti sú čisté dobro.
Kam dobrovoľníčku posunula táto skúsenosť? Článok pokračuje na poslednej strane.
