Majster Slovenska v atletike zapriahol aj psov

BARDEJOV. Na škvarovej atletickej dráhe Partizána Bardejov vyrástlo niekoľko osobností, ktoré vošli do športovej histórie mesta a okresu. Rodák zo Zlatého Jaroslav Jakubášek, bežecký majster Slovenska na stredné trate, si v závere aktívnej športovej kariéry dokonale spestril obľúbenú činnosť aj v prírode.

Začiatok v škole

Úspešnému reprezentantovi chýba do päťdesiatky už len niekoľko mesiacov. Prvých desať rokov prežil v Zlatom a veľmi živo si pripomenul aktivity, ktoré ho naštartovali. „Pamätám si, tuším som bol druhák, prvú medailu mám z lyžovania. Pán Frický, manžel mojej učiteľky na prvom stupni, organizoval pravidelné preteky. Pán Hrivňák zase preteky všestrannosti."

Šport v meste pre žiakov bol veľmi dobre vymyslený a organizovaný. Bol som žiakom 4. základnej deväťročnej školy a každý, kto sa len trošku snažil, mal možnosť si zasúťažiť. Na atletických pretekoch sa bolo kde ukázať aj viackrát do roka. Preteky na atletickom štadióne i cezpoľné či cestné behy, boli dobrou motiváciou. Ani na strednej škole som ešte pravidelne netrénoval, no bol som aktívny. Predsa si ma len všimli.“

Pre medaily medzi elitu

Jaro Jakubášek odštartoval pravidelnú tréningovú prípravu v Partizáne v skupine Jozefa Droblenku. V tom čase patrila v oboch častiach republiky medzi pozoruhodné.

„Bolo tu okresné postupové kolo v cestnom behu. Môj učiteľ telesnej výchovy pán Chocholič bol prekvapený, že som vyhral nielen tu, ale aj krajské kolo v Košiciach. Drotár, Maděra, Rapčan, Kobulnický, to boli už trénovaní atléti. Učiteľ Polák na SOU služieb cítil môj talent. Tak som sa dostal do bežeckej skupiny, nebolo ma treba presviedčať."

„Tie decká nemá kto podchytiť. Chyba je aj v učiteľoch telesnej výchovy.“

„Ja som bol už dorastenec a brat Tomáš žiak. Bol som majstrom Slovenska na 5 km, v hale na 3 km som mal stále medailu. Na vojne v Dukle Banská Bystrica som mal najlepšie československé časy, aj pred Róbertom Štefkom. V roku 1991 na 3 km 8:24,7 min. a na 1500 m 3:52,84 min. Po návrate doma som zabehol osobný rekord na 10 km 31:26,48 min. Viac sa mi páčila 15-ka, no tam bolo veľa atlétov, v súťaži družstiev som behal dlhšie trate.“

Vstup medzi profesionálov

V poslednej desiatke rokov minulého storočia, po otvorení hraníc, bolo veľa pretekov najmä na ceste. Nebol problém súťažiť po celej Európe. „Atletika Partizána ešte fungovala, behalo sa za peniaze. Chytil som ten vlak, že sa z toho dalo aj vyžiť. Behali sme profesionálne najmä v Poľsku a Rakúsku, zarobil som."

„My bežci sme boli vo výhode, šprintéri či skokani nemali takúto výhodu. Napríklad v Linci prišlo na štart päť tisíc ľudí, mal som formu a preteky som vyhral. V roku 1996 som dostal pekné peniaze. Súťažil som aj na majstrovstvách SR, no vymetali sme tzv. „púťaky“. Naša aktivita bola postavená na zárobkových pretekoch,“ spomína profesionálne športové obdobie Jakubášek.

Najlepší priateľ, pes

Dnes podnikateľ v odbore špedície a stavebníctva Jaroslav Jakubášek žije v Dlhej Lúke, kde dlhé roky trénuje spolu so svojimi štvornohými priateľmi. „Čítal som v novinách, že na Spiši organizujú beh zo psom. Mal som doma kóliu. Nevedel som, či vedela, či nevedela behať, ale o tri dní sme boli na štarte. Jasné, že som to vyhral, ale psa som do cieľa dotiahol."

„To ma nakoplo, chcel som sa presadiť aj na vyššej úrovni, lákala ma Európa či svet. Musel som investovať do kvalitných psov a naučiť sa nové veci, karanténa, očkovanie. Bolo treba pochopiť toho psa po športovej stránke. Po behaní sa psom prišli v zime bežky a korčuľovanie. Disciplíny majú pôvod na severe Európy."

„Na Slovensku je o to veľký záujem, štartuje aj dvesto súťažiacich, prevažujú ženy. Vo Vyšných Ružbachoch som pripravil šesť ročníkov, podobne aj v Poľsku. Mal som deti, aj psov sme mali, tak sme súťažili. V jeden deň sme v Poľsku s Dávidom vyhrali prvé oficiálne majstrovstvá sveta jedinej federácie bez rozdielu plemena. Škoda, že je to neolympijský šport a menej dotovaný štátom.“

Teraz bez atletickej dráhy

„Neviem, či sa s tým zmierim. Pamätám si na tú atmosféru, záujem o šport od mládeže. Niekedy je mi na zaplakanie. Aj keď v poslednom čase tam veľa ľudí netrénovalo, no bola to už nevyhovujúca škvarová dráha i sektory. Teraz sú podmienky na športovanie čoraz horšie, najmä na školách."

„Tie decká nemá kto podchytiť. Poviem to tak, veď moje dcéra má jedenásť. Pýtam sa jej na súťaž či preteky, aby mi povedala. Nikto nič nevie. To znamená, že chyba je aj v učiteľoch telesnej výchovy a školských funkcionároch,“ z nostalgiou načrel do dnešnej reality športovec.