Prvé výročie okupácie sprevádzali protesty: Na demonštrujúcich pripravili obuškový zákon
Prvé výročie vstupu sovietskych a ďalších spojeneckých vojsk do Československa sprevádzali protesty a demonštrácie.
Práve z toho dôvodu prijali poslanci 22. augusta 1969 tzv. obuškový zákon – v presnom znení Zákonné opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia (FZ) č. 99/1969 Zb. o niektorých prechodných opatreniach potrebných na upevnenie a ochranu verejného poriadku.
Na tzv. zákonnom opatrení sa predsedníctvo FZ (vtedajšieho federálneho parlamentu) uznieslo „v záujme upevnenia a ochrany verejného poriadku“, ktorý mal byť „hrubo narušovaný, najmä zo strany protisocialistických a protispoločenských živlov“.
Obuškový zákon umožňoval zadržať občana až na tri týždne namiesto dovtedajších 48 hodín, zjednodušoval súdne konanie, sprísňoval tresty. „Narušiteľov socialistického spoločenského poriadku“ bolo možné okamžite vylúčiť zo školy alebo prepustiť z práce bez súhlasu odborov.
„Bol to taký minimalizovaný výnimočný stav, ktorý trval až do konca roku. Niektoré ustanovenia potom boli prevzaté do normálnej legislatívy,“ povedal pre Novinky.cz historik Oldřich Tůma z Ústavu pre moderné dejiny Akadémie vied ČR.
Na protesty proti okupácii sa komunistický režim pripravoval už niekoľko mesiacov vopred. Aj mesiace po tom, ako na československé územie vstúpili tisícky sovietskych tankov a státisíce vojakov (300 000 až 600 000, podľa niektorých odhadov 800 000), sa opakovali protestné vystúpenia proti invázii. Začiatkom roka, 16. januára 1969, sa na protest upálil študent Jan Palach (zomrel 19. januára).
Ľudia vyšli do ulíc aj po víťazných hokejových zápasoch 21. a 28. marca 1969, v ktorých československé mužstvo zvíťazilo nad Sovietskym zväzom. Začali sa búrlivé oslavy, ktoré sa zmenili na otvorené vystúpenia proti okupantom. „Protisovietske akcie sa stali pre Kremeľ vítanou zámienkou, aby zvýšil tlak na odstúpenie prvého tajomníka komunistickej strany Alexandra Dubčeka,“ uviedol portál Českej televízie ct24.cz. Dubček rezignoval na najvyššiu stranícku funkciu 17. apríla 1969.
Pred 21. augustom 1969 bolo proti demonštrantom vyčlenených približne 20 000 vojakov, 26 000 policajtov, 310 tankov a viac než 200 obrnených vozidiel. V uliciach bolo tiež nasadených 27 000 (podľa niektorých údajov 40 000) príslušníkov Ľudových milícií s nabitými zbraňami a špeciálnym výstrojom.
„Bol to test akcieschopnosti nového vedenia, ktoré Moskve i domácim zástancom tvrdej línie muselo ukázať, že si vie poradiť,“ myslí si historik Oldřich Tůma. Podľa neho nepripadalo do úvahy nasadenie sovietskej bojovej techniky, napríklad tankov. „Z pozície Moskvy bolo oveľa lepšie, keď špinavú prácu odviedol československý režim,“ dodal.
Do ulíc vyšlo asi 50 000 až 100 000 občanov. Došlo k ostrým stretom demonštrantov s políciou a Ľudovými milíciami. Pri streľbe do demonštrantov zomrelo päť ľudí, v Prahe traja, v Brne dvaja. Zranených bolo oficiálne 35, skutočné číslo však mohlo byť väčšie, keď sa nie všetci dali lekársky ošetriť.
„Je zjavné, že strieľali hlavne milicionári. Tí dostali ostrú muníciu, pritom na zásah podobného typu neboli vycvičení, vybavení, ani mentálne pripravení. Policajti mali výcvik a lepšie velenie. Vojaci náboje nemali, čo aj demonštrantom ukazovali a väčšinou zasahovali zdržanlivo či váhavo,“ povedal Tůma.
Milicionári sa zrejme podpísali aj pod vraždu najmladšej z obetí, 14-ročného Bohumila Siřínka, ktorý sa na mieste protestov v Prahe ocitol iba náhodou. Približne 2500 ľudí bolo zadržaných a postihy boli práve na základe obuškového zákona veľmi tvrdé.
Prijímať v naliehavých prípadoch tzv. zákonné opatrenia namiesto zákonov umožňovala vtedajšia ústava. Podpisoval ich prezident, premiér a predseda Federálneho zhromaždenia, ktorým bol v tomto prípade Alexander Dubček.
„Psychologicky to bol veľký úder, keď bolo 23. augusta na prvej stránke novín zákonné opatrenie a pod ním boli podpísaní Dubček, Svoboda, Černík – tri zo štyroch symbolov Pražskej jari, ktorým ľudia v uliciach ešte stále volali na slávu,“ uviedol historik Tůma, podľa ktorého sa protesty skončili víťazstvom režimu a represívnych síl.
Už o mesiac – 24. septembra 1969 – Dubčeka odvolalo vedenie strany aj z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia a stal sa veľvyslancom v Turecku. Po previerkach a čistkách vyhodili 500 000 ľudí z komunistickej strany. Podľa odhadov po krízových rokoch 1968 a 1969 odišlo do emigrácie okolo 130 000 ľudí.
Foto: ilustračné