Dojemné slová Anny po úteku z Ukrajiny: Som šťastná, že moje deti nepočujú vybuchovanie bômb
Ukrajinka, ktorá ušla pred vojnovým besnením aj so synom, našla vďaka pomoci nemocnice a mesta Zvolen útočisko na Slovensku. Aký je príbeh Anny Konovalenko?
Na štvrtkové ráno, 24. februára 2022, nikdy nezabudnú. Každodenné zvuky bežného života prehlušili varovné sirény, výstrely, zbrane, panika a zhon. Neďaleko ich ukrajinskej dediny sa začala vojna.
Poradili sa s mužom a v priebehu pár chvíľ bolo rozhodnuté. On zostane doma brániť vlasť, ona sa so synom sa pokúsi dostať na Slovensko, kde vo zvolenskej nemocnici pracuje jej dcéra.
Od tej chvíle už nič nie je tak, ako bolo a čo bude, dnes nikto nevie povedať. Takto začína príbeh 39-ročnej Ukrajinky Anny Konovalenko, ktorá je jednou z prvých, komu podali pomocnú ruku Nemocnica AGEL Zvolen spolu s mestom. Rozhovor médiám sprostredkovala hovorkyňa AGEL SK Martina Pavliková.
V rozhovore s Annou Konovalenko sa dozviete aj to:
- prečo sa rodina musela rozdeliť,
- čo všetko zanechala na Ukrajine,
- aká tŕnistá bola cesta na Slovensko,
- ako chce Anna pomáhať v našej krajine.
Vážne rozhodnutie
„Volám sa Anna Konovalenko, mám 39 rokov, prišla som z Ukrajiny, Nikolajevská oblasť. Pred vojnou som pracovala v škole ako učiteľka angličtiny a zahraničnej literatúry pre deti na prvom stupni základnej školy,“ hovorí trasúcim sa hlasom vystrašená žena a tesne vedľa nej sedí jej malý syn.
„Prvé útoky na nás začali vo štvrtok, o šiestej hodine ráno. Môj muž rozhodol, že dieťa toto nemôže vidieť, a tak sme sa rozhodli ešte v ten deň večer odísť na Slovensko. Tri mesiace dozadu naša dcéra pricestovala práve sem, kde pracuje vo zvolenskej nemocnici a krátko pred vypuknutím vojny sme sa chystali ju ísť na Slovensko navštíviť,“ hovorí Anna so slzami v očiach.
Dni bez spánku
Jej cesta na Slovensko nebola vôbec jednoduchá. „Hneď ako sa vojna začala, muž povedal, že nás odvezie, ale on ostane doma, lebo nám tam zostali rodičia, rodina, dom, navyše bola vyhlásená mobilizácia pre mužov do 60 rokov. Precestovali sme 600 kilometrov do Ľvova, potom sme 20 kilometrov išli pešo so synom. Vládol tam chaos, ľudia kričali, strkali sa, plakali, všetci sa báli, mali nervy,“ spomína Anna.
„Môj syn štyri dni nespal,“ uviedla.
Snažili sa dostať do akéhokoľvek auta, potom sa dostali do autobusu, kde bolo vyše 100 ľudí. „Väčšinou sme stáli, ale chvalabohu, dostali sme sa až na poľskú hranicu. Tam sme sa konečne napili a najedli, pýtali sa nás, kam smerujeme,“ hovorí s pohnutím v hlase Ukrajinka. Napokon sa predsa dostali až do Zvolena.
Dcéra Katka je zdravotná sestra, na Slovensku však potrebuje nostrifikačné skúšky, preto zatiaľ v nemocnici len vypomáha a učí sa po slovensky. Prvé dni boli vo Zvolene pre Annu a jej syna emocionálne veľmi ťažké, miešali sa pocity obrovskej vďaky a obáv.
„Na začiatku sme sa venovali rozdeľovaniu a ukladaniu vecí, technickým problémom a záležitostiam, snažili sme sa tu udomácniť, navštívili sme cudzineckú políciu, riešili sme dokumenty. Následne sme navštívili mestský úrad, kde sme preberali, aké sú možnosti, čo sa týka práce, stáleho ubytovania, kurzu slovenského jazyka a podobne,“ spomína Anna.
Viac o tom, čo všetko Anna zanechala na Ukrajine a ako chce pomáhať na Slovensku, sa dozviete na nasledujúcej strane.
Ďalšie aktuálne správy
