Chodila do športovej triedy, na Slovensku boli len tri

BARDEJOV. Medzi výrazné športové osobnosti, ktoré vyrástli v našich školách či oddieloch patrí atlétka Anna Reviľáková, teraz Klepáčová. Mnohonásobná majsterka Slovenska a Československa sa narodila 7. júna 1956 v Bardejove. V šprintérskych disciplínach vytvorila niekoľko rekordov od 60 metrov po 200 metrov.

Atlétka Partizána od základnej školy po maturitu zaujala rýchlymi nohami. Začínali sme spolu v športovom areáli a telocvični 4. ZŠ na Ševčenkovej ulici. Bol tam atletický okruh, blízky všešportový štadión i krásne prostredie okolo Tople. Ja ako učiteľ telesnej výchovy som dostal do vienka prvú športovú triedu v okrese.

„Kto sa k čomu dostal, to užíval. Brali potichučky, ja som však anaboliká odmietala.“

Tak ako Anka Reviľáková, pamätajú si to aj mnohí odchovanci. „Nielen v okrese, len tri také triedy boli vtedy na celom Slovensku. S mojím prvým trénerom Jurajom Ščerbíkom na hodinách sme cvičili všetko, štyrikrát do týždňa sme mali telesnú výchovu. Do tej atletiky sa mi veľmi nechcelo, ale všestrannosť nás zaujala."

„Bola to nádherná puberta. Chodili sme aj na neprístupné filmy. Predsa len som bola rýchla žiačka. Vyhrávala som súťaže a štartovala som na trojstretnutí Čechy – Morava – Slovensko. Bola som prvá v behu na 150 m. Často mi namerali čas pod 20 sekúnd.“

Rýchla žiačka aj dorastenka

V Prahe ako 16-ročná, dosiahla v roku 1972 čas na 100 metrov 11,8 sekúnd. S vetrom 11,69 sekúnd a o tri roky na 200 m 24,12 sekúnd. Zaujal aj čas na 150 metrov, ručne 18,6 sekúnd.

„Ako dorastenka som už bola žiačkou Strednej ekonomickej školy, trénermi boli Eugen Podhájecký a Vladimír Savčinský. Bola som majsterkou Slovenska, úzpešná som bola aj medzi ženami. Všimli si ma v Bratislave, tréner Pavol Glesk chcel, aby som prešla k nemu. Predsa som len išla študovať do Prahy."

„Savčinský mi dával rady do života, aby som nebrala anaboliká, aby som nezabudla, že šport končí a život ide ďalej. Presvedčil ma, aby som išla do Prahy,“ spomína Reviľáková.

Doping v Prahe

„Prijali ma na Vysokú školu ekonomickú, bola som v Slávii VŠ, pamätám si, ako to všetko bolo. Kto sa k čomu dostal, to užíval. Nebolo to organizované, skôr živelné. Brali potichučky, ja som však odmietla. Možno podávali lepšie výkony ako ja, neviem posúdiť, či by som aj ja mala lepší výkon,“ spomína pani Anna dnes.

„Ale ešte sa musím vrátiť do Bardejova. Tu to bola jedná nádherná rodina, nikto nikomu nič nezávidel. Všetci poctivo trénovali s futbalistami, bol to taký rodinný klub. V Prahe ma začal trénovať Emil Dostál, no v Stredisku vrcholového športu na mňa nemal čas. Tak ma pridelili k Jílkovej. Boli tam výborné podmienky, bývala som na Strahove. A strašne veľa atletických hviezd. Kratochvílová, Trousil, no chýbala tomu srdečnosť.“

„Výkonnostne som sa zlepšovala. V drese ČSR som trikrát reprezentovala ako juniorka a štyrikrát so ženami. Klubových pretekov po Európe bolo dosť. No moje výkony stúpali nie až tak, ako sa očakávalo a ja som stále odmietala anaboliká. V poslednom ročníku VŠ som odchádzala zo strediska, no v oddieli som zostala.“

Rekordné časy a ocenenia

V historických tabuľkách vyzerá pätica najrýchlejších od roku 1972 do roku 1976 takto: Eva Glesková 11,0 s, Eva Šuranová 11,2 s, Jozefína Čerchlanová 11,6 s, Anna Reviľáková 11,8 s. V roku 1972 vytvorila Anna dva československé rekordy mladších dorasteniek.

100 metrov zabehla za 12,4 s, a 200 metrov za 26,2 s. V roku 1973 bola vyhodnotená ako najúspešnejšia športovkyňa nášho okresu a nechýba ani medzi najlepšími v histórii. Minulý týždeň sme si aj o mnohom inom pospomínali pri jej návšteve u sestry Slavomíry.

Diplom a Katka na svete

Záver štúdia nebol len o vysokoškolskom diplome, ale aj o materských povinnostiach. Oboje prišli takmer naraz, v roku 1979. Manžel skončil jadrovú fyziku a namieril si to do Trnavy, a ja s ním.

„Samozrejme, že mi bolo ľúto za týmto obdobím, no cítila som únavu z toho, že každý víkend sme išli na preteky. Po čase som pripustila, že som mohla ten svoj atletický talent využiť ešte lepšie. Mne sa tá Praha nezdala až taká, že by som tam chcela zostať žiť. A naokoniec všetko vyriešil osud."

„Katka sa narodila v Bardejove, manžel bol na vojne. S dvomi deťmi som už vôbec nepomýšľala na trénerskú kariéru. Aj keď ma poznali, výchova detí dostala prednosť. No predsa len som sa k športovaniu vrátila, začala som robiť atletiku pre veteránov. Rada behám, lyžujem, no venujem sa aj záhrade, kvetinkám.“