Špeciálna pedagogička Radka Jarabová: Najnáročnejšia je práca s rodičmi, často si nepripustia, že ich dieťa má problém
Bežnou súčasťou dnešných škôl sú žiaci, ktorí potrebujú individuálny prístup. Deťom sa tak venujú nielen učitelia. My sme sa porozprávali so školskou špeciálnou pedagogičkou Radkou Jarabovou. Ako priznala, hoci pochádza z učiteľskej rodiny, učiteľkou nikdy byť nechcela.
Na Základnej škole s materskou školou Karola Rapoša na Pionierskej 4 majú desiatich asistentov učiteľa, ktorí pomáhajú žiakom priamo pri vyučovaní a v tomto školskom roku vďaka projektu PRINED aj odborných zamestnancov: dvoch sociálnych pedagógov, ktorí sú terénnymi pracovníkmi a chodia priamo do rodín, školskú psychologičku a školského špeciálneho pedagóga. Všetkých manažuje školská špeciálna pedagogička Radka Jarabová. O jej práci sme sa s ňou porozprávali.
Čo je náplňou vašej práce, ako školskej špeciálnej pedagogičky?
Pracujem so žiakmi, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie – napríklad poruchy učenia, poruchy pozornosti, narušenú komunikačnú schopnosť, alebo iné ťažkosti, ktoré im sťažujú proces vyučovania. S týmito žiakmi pracujú počas vyučovacích hodín pedagogickí asistenti, ktorí im umožňujú ľahšie zvládať nároky školy. Ja ako špeciálny pedagóg mám na starosti individuálnu intervenciu a reedukáciu. Cielenými cvičeniami sa snažím tieto ťažkosti napraviť. Jednou z príčin porúch učenia môže byť narušenie čiastkových funkcií, ktoré sa podieľajú na procese písania, čítania a pod. Patrí sem sluchové vnímanie, zrakové vnímanie, pamäť, priestorová orientácia, pozornosť a iné. Niekedy môže byť príčina organická, na neurologickom podklade, čo je už komplikovanejšie.
So žiakmi pracujete osobitne v kabinete, ako prebieha také cvičenie?
So žiakmi pracujem počas výchovných predmetov ako sú hudobná výchova alebo výtvarná výchova, prípadne cez predmety, ktoré sú zamerané na rozvoj čitateľskej gramotnosti. So žiakmi precvičujem čiastkové funkcie, ktoré im robia problémy. Okrem toho si precvičujeme a upevňujeme gramatiku. Cvičenia realizujem formou hier.
Sú to jednoduché cvičenia, ktoré by mali zvládať už deti v predškolskom veku. Tieto cvičenia realizujú s deťmi aj pani učiteľky v materskej škole. Ak rodič spozoruje, že už tu má jeho dieťa problém, je dôležité aby sa mu viac venoval, prípadne aby vyhľadal odborníka. Môže to znamenať, že v školskom veku sa u tohto dieťaťa objavia problémy s učením. So žiakmi pracujem približne jedenkrát týždenne, čo však na nápravu týchto porúch nestačí. Za jednu hodinu do týždňa so žiakom neurobím zázraky. Je potrebné precvičovať to neustále.
Takže je nutné, aby sa aktívne zapájali do procesu aj rodičia…
Momentálne pracujem na vlastnej webovej stránke, kde by som chcela zverejniť vlastné materiály pre rodičov, aby vedeli, ako môžu svojim deťom pomôcť. Keď má rodič záujem pracovať s dieťaťom a pomôcť mu, rada mu vysvetlím, že čo a ako má robiť a pravidelne to konzultujeme.
Bohužiaľ stretla som sa už aj s takými rodičmi, ktorí si „vybavia papier“ (z odborného vyšetrenia) a o nápravu sa nesnažia. Najhoršie na tom je, že niektorí starší žiaci sa na ten „papier“ spoliehajú. Už som zažila, že žiak mi povedal: „Ja mám dyslexiu, ja toto robiť nemusím.“
Koľko žiakov potrebuje u vás na škole špeciálnu pomoc?
Momentálne máme na škole 37 integrovaných žiakov. Okrem nich máme ďalších žiakov, ktorí majú diagnostikované poruchy učenia alebo pozornosti. Pokiaľ to nie je závažná porucha, v procese vyučovania majú isté úľavy a tiež im pomáhajú pedagogickí asistenti. Pokiaľ sa objavia výraznejšie problémy s učením, poradňa odporučí integráciu.
Čo znamená integrácia?
Individuálna integrácia znamená, že žiak má poradenským zariadením diagnostikované špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby (požiadavky na úpravu podmienok, obsahu, foriem, metód a prístupov vo výchove a vzdelávaní), na základe ktorých má vypracovaný individuálny výchovno-vzdelávací program podľa ktorého postupuje.
Aké sú výsledky vašej práce?
Najlepšie výsledky, alebo zlepšenia pozorujem u žiakov, u ktorých sa do procesu reedukácie zapoja aj rodičia. Výrazný pokrok sledujú najmä pani učiteľky, ktoré s týmito žiakmi denno-denne pracujú počas vyučovania. Veľmi ma poteší, keď od rodičov počujem, že sú veľmi spokojní s prístupom pani učiteliek, ktoré si všímajú žiakov s problémami a chcú im pomôcť. Potom podnikneme potrebné kroky na odhalenie príčin neúspechu aby sme vedeli, ako máme so žiakom ďalej pracovať.
Ako sa správa zvyšok triedy k integrovaným spolužiakom?
Je to rôzne. Myslím si, že žiaci si na integráciu zvykli. Veľa záleží od prístupu pani učiteliek, ktoré vedú žiakov k tomu, že každý je iný a nemusíme ho preto odsudzovať. U žiakov v pubertálnom veku sa stretávam s poznámkami typu: „aj mňa si zoberte, ani ja nič neviem“. No, väčšinou žiaci spolu vychádzajú dobre a nezáleží na tom, kto má akú poruchu. Berú to tak, že každý je nejaký…
Pred pár rokmi sme integrované deti v bežných školách nenašli…
Služobne starší učitelia povedia, že niekedy boli medzi žiakmi jednotkári a päťkári. Žiadne poruchy neexistovali. V poslednom období sa presadzuje humanizmus a chce sa pomôcť všetkým. Všetci majú právo na vzdelávanie a rovnaký prístup. Ministerstvo však tlačí do škôl aj žiakov s mentálnym postihnutím. Lenže s týmto postihnutím je to už o niečom inom. Je to veľmi náročné vzdelávať týchto žiakov v bežnej základnej škole, kde nestíhajú a nerozumejú tomu, čo sa deje. Potrebujú trochu iný prístup, pomalšie tempo, menej učiva… Pokiaľ sú takýto žiaci v bežnej základnej škole, kladú sa na nich vyššie nároky, ktoré nemajú predpoklad zvládnuť. Potom sú nešťastné, majú nízke sebavedomie a často hľadajú iné spôsoby ako môžu vyniknúť (napr. ubližujú ostatným).
Takých žiakov, ktorí nemajú šancu uspieť v bežnej škole, by sme chceli umiestniť do špeciálnej základnej školy. U nás by sa len trápili. Samozrejme nie všetci, existujú výnimky.
Rodičia však často nie sú zmierení s tým, že majú mentálne postihnuté dieťa a nechcú si to pripustiť. Silou mocou ho chcú integrovať, čo je však na úkor dieťaťa.
Špeciálne základné školy v našom okrese sú výborne vybavené, majú odborníkov, menší počet žiakov v triedach, iné učebné osnovy… Žiaci tam dosahujú veľmi dobré výsledky, pretože nároky sú prispôsobené tak, aby ich zvládli. Sú tam šťastní, dosahujú úspechy, čo sa im v bežnej základnej škole nepodarí, pretože tu bude stále niekto kto je lepší.
Vaša mama je riaditeľkou základnej školy, pochádzate teda z učiteľskej rodiny…
Bohužiaľ. Ja som nikdy nechcela byť učiteľka (smiech).
Ako sa to prihodilo?
Pôvodne som chcela študovať psychológiu, no nedostala som sa tam. Vyštudovala som učiteľstvo biológie v kombinácii so psychológiou v Košiciach. Pred ukončením štúdia, som začala študovať špeciálnu pedagogiku v Bratislave. Po ukončení školy som mala problém s uplatnením – rozposlala som cez 80 žiadostí po celom Slovensku. Nakoniec som nastúpila ako pedagogický asistent učiteľa do ZŠ s MŠ K.Rapoša, o rok neskôr som si vyskúšala aj učiteľstvo biológie a nakoniec pracujem ako školský špeciálny pedagóg.
Čo je najkrajšie na vašej práci?
Najkrajšie je, keď ku mne žiaci radi chodia na reedukáciu. Keď vidím úsmev na ich tvárach, ako sa tešia, že sa idú „hrať“.
Čo je naopak najnáročnejšie?
Najnáročnejšia je práca s rodičmi. Keď sú rodičia, ktorí nechcú spolupracovať alebo si nepripustia, že dieťa má problém a nechcú ho riešiť. Každý problém sa dá riešiť. Ale niektorí rodičia, Bohužiaľ, rozhodnú tak, že dieťaťu tým poškodia.
Ako dokážete vypnúť, ako relaxujete?
Relaxujem na mojom krúžku – Mladý biológ. Mám tam šikovných žiakov, s ktorými rada trávim čas a spoločne spoznávame prírodu.
Čítajte tiež:
Riaditeľka ZŠ Karola Rapoša: Musím byť stavbárka, právnička aj ekonómka…
Foto: ilustračné
