To ako žijú iní, je ich vec a my ich môžeme mať aj tak radi

Šťastne (ne)dokonalá Sima Martausová (29).

Aké boli vaše hudobné začiatky?

Hudbe som sa v detstve nikdy nevenovala, ani som nemala také ambície. Prvé verejné vystúpenie bolo na stužkovej. (úsmev) Nechodila som do ZUŠ-ky, ani do speváckeho zboru. Až na vysokej škole sa začala vo mne prebúdzať túžba skladať vlastné piesne a hrať, aj keď som v tom čase nepoznala ani jediný akord.

Kamarát ma teda naučil prvé tri akordy, na ktoré som zložila svoju prvú pieseň. Tá pieseň vyhrala spevácku súťaž Gospeltalent, a tak som pomaličky začala skladať aj viac vlastných piesní a mať aj zopár vlastných koncertov.

Znie to neuveriteľne jednoducho, naozaj to išlo tak ľahko?

V podstate asi aj áno. Ja to vnímam ako veľký dar od Pána Boha, že robím to, čo ma napĺňa, čo ma baví, že ľudia chodia na naše koncerty a že sa im naša hudba páči. Som za to veľmi vďačná.

A potom prišiel prvý väčší hit, ktorý sa hráva aj v rádiách, Normálny život. Nemáte pocit, že život, ktorý väčšina z nás žije, má však od toho klasického rodinného života ďaleko? Čím to je, podľa vás, že možno máme v dnešnej dobe ten hodnotový rebríček trochu inak vyskladaný, ako by mal byť?

Ja sa asi veľmi nezamýšľam nad tým,ako žijú iní ľudia a či žijú správne. Dokonca si myslím, že taký svoj normálny život môže žiť úplne hocikto na tejto zemi. Nemusí mať každý túžbu po rodine a jednoduchosti a neznamená to, že by bol horší.

Je pravda, že každý má možno iný rebríček vlastných hodnôt a priorít, ale najkrajšie na živote je to, že sa môžeme prijímať, aj keď nemusíme byť rovnako hodnotovo nastavení. Dôležité je to, aké hodnoty má každý sám za seba. To ako žijú iní, je ich vec a my ich môžeme mať aj tak radi a snažiť sa ich prijímať.

Jednou z mojich srdcoviek je pieseň Šťastne nedokonalá. Vtipný a úprimný text, s ktorým sa stotožnia asi mnohé z nás.

Tá pieseň je o tom, že si uvedomujem veci, v ktorých dokonalá nie som, ale že sa napriek tomu môžem učiť prijímať a mať rada. Sú veci, ktoré treba na sebe meniť a v ktorých sa zlepšovať chcem, ale sú veci, ktoré treba na sebe jednoducho prijať a nechať tak.

Vo vašich textoch je prítomná viera, pokora, láska k Bohu… Kým je pre vás Boh, aký je váš vzťah k nemu?

Od malička som chodila s rodičmi v nedeľu a sviatky do kostola. Ale vnútorne som to nejako neprežívala. Len som chodila, lebo tak sme boli naučení. Asi keď som mala okolo 20-tky, zoznámila som sa s partiou mladých ľudí, z ktorých vyžarovalo niečo silné. Taká tá pravá, nefalšovaná a jednoduchá radosť a láska. Vtedy som si povedala, že aj ja taká chcem byť.

Len tak byť jednoducho šťastná a vyrovnaná. Nejako som cítila, že tí moji kamaráti sú šťastní tak inak a cítila som, že sú šťastní z toho, že majú živý vzťah s Bohom. Asi preto som pomaly po Bohu začala túžiť aj ja. Samozrejme, ako každý človek, aj ja mám rôzne fázy vzťahu s Bohom, občas padám a zasa vstávam, občas sa s ním hádam a „ukecávam ho“, ale vždy mám v sebe istotu, že aj keby sa neviem čo stalo, On je na mojej strane.

Pred časom ste naspievali veľký hit Svätojanské mušky s Richardom Müllerom. Prečo práve s Richardom, aká bola spolupráca s ním?

Asi pred dvoma rokmi som napísala pesničku budúcemu manželovi, aj keď ešte žiadneho nemám. (úsmev) Keď sme šli nahrávať túto pieseň, napadlo mi, že by z nej mohol byť duet. Oslovili sme Richarda, lebo sa mi páči jeho hlas a zároveň si myslím, že je to pokorný a dobrý človek a charizmatický spevák. Spolupráca bola výborná a ja som veľmi šťastná, že moju ponuku prijal a tú pieseň som naspievala práve s ním.

Bližsie k nebu, bližšie k Nemu

Vašou ďalšou veľkou láskou i vášňou sú hory.

Áno, s horami to je podobne ako s Bohom. Ako dieťa som chodievala s rodičmi na výlety, ale vtedy ma to skôr unavovalo,nevidela som tú krásu a energiu, ktorú v sebe majú. Tá láska sa rodila zhruba v rovnakom čase ako láska k Bohu, čiže keď som mala asi 20 rokov.

Môj prvý výlet bol na Rozsutec a postupne sa pridávali tatranské štíty. Kežmarský, Gerlachovský, Lomnický a niekoľko ďalších. Hory majú v sebe neuveriteľnú silu a až tam si človek uvedomí, aký je maličký a zároveň, aké je maličké všetko, za čím sa tam dole občas naháňame.

V lete ste pokorili Mont Blanc, bolo to náročné?

Nenazvala by som to, že ja som pokorila Mont Blanc (úsmev). Človek horu podľa mňa nikdy nepokorí, ale skôr naopak. Tento sen som mala v hlave asi rok. V lete mi zavolal kamarát, horský vodca, že o tri dni si ho môžem splniť (úsmev). Tak som sa narýchlo rozhodla, že do toho idem, zbalila sa a išla som.

Bolo to iné, ako v Tatrách, ani nie tak náročné kondične, ale nadmorská výška robí svoje. Som ale veľmi rada, že som to zvládla, nielen samotný výstup, ale aj zostup, lebo to je rovnako dôležité, živý a zdravý zliezť dole.

V Bardejove ste ukončili zrejme náročné, ale krásne turné po 18 mestách. Aké bolo?

Toto turné bolo pre mňa jedným z najkrajších hudobných zážitkov, aké som počas svojho života mala. Dievčatá zo zboru mi veľmi prirástli k srdcu. V Bardejove sme si koncert veľmi užili. Verím však, že budúci rok ešte niečo spolu vymyslíme a že nemusím byť smutná, že už to skončilo.

Čo by ste chceli na záver zaželať čitateľom Bardejovského Reportéra?

Aby boli radostní, spokojní, vyrovnaní, aby sa vedeli potešiť maličkosťami, aby ľúbili seba a aj ostatných.

Vypla som diktafón, plná dojmov ju objala, poďakovala sa za rozhovor a až v aute som si uvedomila, že do frasa, zabudla som sa opýťať, či fakt vie ešte aj variť…