Júlia Vargová Rôzne

Výškar Boris v rozhovore: Lacné pracovné pomôcky človeku vydržia do konca života

Mnohým sa zakrúti hlava už len keď počujú o Borisovej práci. Denne visí na lane vo výške niekoľko desiatok metrov.

Zdroj: Dnes24.sk

Mladý Trnavčan sa výšok nikdy nebál. Pôvodne však pracoval v úplne inom odvetví. Možno vám kedysi spravil kávu v jednej z vychytených kaviarní v Malom Ríme. Dnes by ste ho tam však hľadali márne. Miesto i náplň jeho práce sa často mení, no jeden spoločný menovateľ ostáva. Vždy je to poriadne vysoko.

Boris je tak trochu hyperaktívny no veľmi milý, vzrastom malý človek. Na svet sa napriek tomu, že je nízky, díva z výšky. Visel na rôznych budovách, komínoch i kostoloch… Bol pri vymieňaní skiel na Digital Parku, oprave vodojemu UFO po víchrici a zúčastnil sa aj premeny Hotela Kyjev na najväčšie street art dielo v strednej Európe. V rozhovore sa dozviete čo to o jeho zaujímavej práci.

Nie každý má na takú prácu žalúdok. Nikdy si nemal problém s výškami?

„Než som začal, mával som rôzne sny… raz som celú noc padal zo strechy kostola a raz som sa držal na vrchu komína, ktorý sa kýval zo strany na stranu. V reály som však nikdy s výškami problém nemal. Určitý strach ma pochytil až na jednom komíne, ten bol však racionálny. Rešpekt je dobré nestratiť. To platí v horách aj pri výškových prácach. Malé zlyhanie môže mať veľké následky.“

Ako si sa k tejto práci dostal?

„Kamarátov otec mi ukázal lezenie, zlaňovanie a základné veci. Neskôr som v živote postretal ďalších ľudí, s ktorými som sa venoval horolezectvu, až som raz stretol človeka, ktorý vo mne videl chalana, čo sa nebojí. Nevadilo mu, že som bol čašník, rozhodol sa ma vyučiť od základov. S tým človekom to, čo sa týka pracovných podmienok, nebolo najlepšie, no samotná práca ma oslovila. Bol som stále na iných miestach, bolo to pestré.“

Takže si vyučený čašník?

„Hej. Robil som to niekoľko rokov. Prešiel som si známymi aj neznámymi podnikmi, no vedel som, že to nie je pre mňa. Videl som ľudí, ktorí radi prišli do reštaurácie kde pracovali aj počas voľna a rozprávali sa o svojej práci. Nechápal som, ako sa niekto môže vracať do práce keď nemusí. Až teraz mi to došlo. O výškarine rád rozprávam aj počas voľna. Je to zároveň moje hobby a momentálne aj práca snov.“

„Vždy som chcel prácu, ktorá je férovo ohodnotená, čo na Slovensku nie je jednoduché nájsť. Tým, že sú výškové práce klasifikované ako rizikové, sú dobre finančne ohodnotené. Malo by to tak byť všade.“

Máš vysoké náklady?

„Prvotné náklady sú vysoké. Potrebné sú viaceré kurzy a nemálo stojí aj výbava. Hovorí sa, že lacné výškarské pomôcky človeku vydržia do konca života. Ak o lano, na ktorom visím, z nejakých príčin prídem, istí ma druhé. To nikdy nie je dopnuté, ako to hlavné. Každé lano má určitú normu, počet pádov, ktoré by malo vydržať. Po určitom počte trhnutí nezostáva nič iné, ako ho vyhodiť.“

„Predĺžiť životnosť lana môže dôkladná starostlivosť a revízie. Lano sa tiež po každom použití kufruje, zmotáva do formy na prenášanie, pričom sa kúsok po kúsku kontroluje zrakom i hmatom. Ak sa ľahko poškodí ochranný obal, veľmi to nevadí, no ak človek na čiernom lane vidí jeho biele vnútro, treba ho v danom mieste rozdeliť na dve menšie.“

Kde všade si visel?

„Na rôznych miestach Slovenska aj v Čechách. Konečne som videl celú Prahu – z jedného nemocničného komína. Pracoval som aj v Nemecku či Rakúsku.“

Čo všetko sa dá robiť popri visení?

„Často čakám na materiál či ľudí, kým niekto dorobí, a tak si vo výške sem tam aj odpočiniem. Pokiaľ som vonku, dám si cigaretku, kávičku, alebo si pospím. Aj to sa mi už párkrát stalo. Najhoršie je keď sa človek pri zaspávaní mykne a zobudí sa ľahko dezorientovaný na trinástom poschodí.“

Ako dlho bežne visíš?

„Niekedy aj celý deň, celú pracovnú dobu. Keď je to pre mňa výhodné, vezmem si so sebou malé občerstvenie a som tam aj osem hodín.“

„Po vačkoch“ máš toho teda dosť?

„Moja výstroj bez lana váži aj 25 kíl. Okrem karabín, slučiek a materiálu, ktorý potrebujem sú to moje osobné veci, jedlo, doklady…“

Máš z práce okrem mikrospánkov nejaké zážitky?

„Raz, v rámci pracovnej cesty v Košiciach som sa počas voľna vybral poobzerať si mesto na bicykli. Bývali sme v chatovej oblasti, tak som musel ísť rôznymi neobvyklými cestami. Jeden pán zrovna zatváral firmu a pravdepodobne nebol zvyknutý, že okolo chodia cyklisti. Vybehol odtiaľ pes, ktorý zjavne videl objekt na zahryznutie po veľmi dlhej dobe, a tak to hneď využil. Rozbehol sa ku mne a sediac na bicykli ma pohrýzol do zadku. Našťastie na stranu, kde som mal peňaženku, no značku tam mám dodnes.“

„Priamo z výšky mám zas nepríjemnú skúsenosť s prácou na jednej vzduchotechnike. Mala ostré hrany a hoci som sa na to pripravil, narezal som si úplet lana a zbadal jeho biele vnútro. Aj keď ma istilo druhé lano, tak rýchlo som dole ešte nebol…“

Ako vníma tvoju prácu rodina? Nemajú strach aj za teba?

„Mamina to ignoruje. Keď jej s nadšením spomínam, kde všade sme čo robili, povie len nehovor mi o tom. Priateľka to berie asi podobne.“

A čo širšie okolie?

„Reakcia ľudí, keď sa dozvedia čo robím, je väčšinou: „Čo? Ty sa nebojíš výšok?“ Keďže to počúvam dosť často, odpovedám, že na to nemám čas, ja musím pracovať. Je pravda, že keď sa človek začne nad tým všetkým zamýšľať, strašne to lezie na mozog. Napríklad keď som prvýkrát išiel búrať komín, ktorý som nepoznal, mal som z toho zmiešané pocity a popravde som aj premýšľal, či to nezavesím na klinec.“

Na čom všetkom si vo výškach pracoval?

„Robil som na rôznych továrňach, budovách, na valoch, komínoch, stožiaroch, kostoloch… Vymieňali sme sklá na Digital Parku, opravovali vodojem UFO po víchrici a zúčastnil som sa aj premeny Hotela Kyjev na najväčšie street art dielo v strednej Európe.“

„Keď sme na Hoteli Kyjev skončili, zbalil som si laná a zhodil ich na medziposchodie. Posedel som si pri západe slnka, čo milujem, a vybral som sa dole. Počas toho ma niekto nahlásil, že som samovrah. Dakto si asi nevšimol, že tam tri dni visia ľudia a tvoria street art.“

„Išiel som dole niekoľkými poschodiami a asi v strede som počul buchot a zbadal svetlá. Zrazil som sa so spotenými policajtmi, ktorí na mňa vybehli že kto som, a čo tam robím. Vravím, že veď Boris, nie? Tak som im vysvetlil, že som sa tam neprišiel zabiť. Povedal som im čo sme tam robili, a že dole ma čaká vrátnik, ktorý má za mnou zamknúť, že tam mám laná a tašku s dokladmi a povoleniami…“

ROZHOVOR: Boris Cuninka
13
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie