Bystrická učiteľka v bielom plášti: Najkrajšie sú chvíle, keď deti odchádzajú domov vyliečené

Mária Lauková z Banskej Bystrice učí už desiatky rokov. Hoci za ten čas vystriedala viacero škôl, posledných pár rokov pôsobí v banskobystrickej nemocnici, kde sa venuje malým onkologickým pacientom. V rozhovore pre portál Bystrica 24 nám porozprávala viac o svojej práci.

Jakub Forgács
Ilustračný obrázok k článku Bystrická učiteľka v bielom plášti: Najkrajšie sú chvíle, keď deti odchádzajú domov vyliečené
Zdroj: Dnes24.sk

Mária Lauková začala učiť v Podlaviciach a neskôr na Spojovej. Najdlhšie, takmer 20 rokov, však strávila na jazykovej základnej škole Slobodného slovenského vysielača. Učila slovenský jazyk a hudobnú výchovu, ale viedla tiež úspešný spevácky zbor. Od roku 1998 učí v Základnej škole pri Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou, je zástupkyňa riaditeľky školy pri nemocnici a triedna učiteľka na onkológii.

Prečo ste si vybrali práve toto povolanie? Pochádzate z učiteľskej rodiny?

Nepochádzam z učiteľskej rodiny. Učiteľstvo som si vybrala preto, lebo som mala rada svoju učiteľku slovenčiny na základnej škole. Bola to výnimočná osobnosť, chcela som byť ako ona, stala sa mojím vzorom.

Ako si spomínate na svoje začiatky, prípadne na prvý deň v škole?

Od začiatku som chcela byť dobrá učiteľka, ktorá si bude s deťmi rozumieť v škole aj mimo školy. S tým som prichádzala aj na svoje prvé pôsobisko. Začiatky boli náročné, ale vďaka kolegom, ktorí ma milo prijali, som všetko zvládla.

Dá sa vôbec spočítať koľko detí ste už za tie roky učili?

Koľko detí som učila? To nedokážem spočítať. Vždy som na celej škole učila hudobnú a minimálne v dvoch triedach slovenčinu. Teraz v nemocnici je to zas obrovský počet detí. Okrem toho som bola pár rokov aj učiteľka počas 14-dňových liečebných pobytov detí v Bystrianskej jaskyni, takže to číslo by bolo obrovské.

Veľa ľudí hovorí, že z učiteľského platu sa vyžiť nedá. Beriete túto prácu ako poslanie?

Učiteľský plat je naozaj neadekvátny vzdelaniu a zodpovednosti, ktorú učiteľ má za mnoho detí. Vyžiť sa z neho dá len tak-tak od výplaty k výplate. Napriek tomu, nikdy som neľutovala, že som si vybrala učiteľstvo. Teraz, keď učím na onkológii, dokonca tvrdím, že som vďačná životu za možnosť byť s týmito obdivuhodnými deťmi v ich najťažších chvíľach. Prinášať im radosť a smiech vtedy, keď sa mnohým zdá, že tu sa bude iba plakať. Pomáhať im, aby zvládli aj školu, aby mohli pokračovať vo vzdelávaní, byť pre nich nádejou. Áno, beriem túto prácu ako poslanie.

V čom sú hlavné rozdiely medzi učením v bežnej škole a v tej nemocničnej?

Rozdiely sú obrovské. Napriek tomu, aj deti v nemocnici zvládnu svoje učivo. Aj keď sa liečia dlhodobo, dostávajú od nás návrhy na vysvedčenie, postupujú do ďalšieho ročníka, sú pripravené zaradiť sa naspäť medzi rovesníkov. A k tým rozdielom. Na vyučovaní sme v pyžamkách. Učíme sa priamo na postieľke alebo v malých triedach, ktoré sú aj herňami pre škôlkarov. V škole pri nemocnici nezvoní, nie sme obmedzení časovým limitom, venujeme sa dieťaťu toľko, koľko potrebuje a vládze. Pracujeme individuálne s každým malým pacientom, často v podmienkach úplnej izolácie od vonkajšieho okolia. To preto, že deti majú, najmä počas chemoterapie, výrazne zníženú imunitu. Takže im potom v izbičke nahrádzame aj kamarátov, venujeme sa im po všetkých stránkach, nezabúdame na ich sviatky, blahoželania, darčeky.

Snažíme sa, aby sa veľa smiali, aby tvorili, aby mali stále zamestnané rúčky a nestíhali dlho smútiť a trápiť sa v neprirodzenom prostredí pre dieťa. Ak sa náš chorý žiak cíti horšie, má problémy, ktoré spôsobuje agresívna liečba, vtedy si on sám vyberie, čo by vládal robiť. Niekedy si čítame rozprávky, tíško púšťame obľúbené pesničky, alebo sa iba držíme za ruky, rozprávame… Po zlepšení zdravotného stavu sa opäť vrátime k učeniu. S deťmi sme v kontakte, aj keď odchádzajú na krátkodobé priepustky. Zadávame im pár úloh a cvičení, ktoré zvládnu aj doma a po návrate do nemocnice zas pokračujeme spoločne. Práca v nemocničnej škole je špecifická, náročná, ale krásna. Máme okamžitú spätnú väzbu a dostávame od detí minimálne toľko energie a lásky, ako sa im snažíme dennodenne dať my.

Čo je na vašej práci najnáročnejšie?

Momentálne je na mojej práci najnáročnejšie to, že nie všetky deti sa podarí vyliečiť. Počas liečby sme s nimi denne, vytvoríme si až rodinné vzťahy a je veľmi ťažké potom zvládnuť tie najsmutnejšie situácie.

Aj keď je učenie náročné a prináša so sebou veľkú zodpovednosť, máte určite aj pekné zážitky, na ktoré rada spomínate…

Našťastie, tých krásnych spomienok je oveľa viac, Z čias, keď som ešte učila na jazykovej, sú to určite spomienky na moje Škovránky, na zborové súťaže s nimi, na sústredenia, zájazdy, vianočné koncerty… V škole pri nemocnici sú to chvíle, keď deti odchádzajú domov vyliečené, keď sú šťastné, že vďaka nám dostali vysvedčenie, že sme ich pripravili na prijímacie pohovory. Nádherné a veselé chvíle zažívam v spolupráci s Červenými nosmi, s nimi sa nasmejeme toľko, že to vôbec nevyzerá ako v nemocnici. A tiež nám veľkú radosť robia deti, ktoré sú už vyliečené veľa rokov a vždy počas kontroly v ambulancii prídu aj za nami do školy. Prídu sa porozprávať, pochváliť, objať, poďakovať sa… Takéto niečo môže zažiť iba učiteľ.

Aký pohľad máte ako učiteľka na stav školstva na Slovensku?

Naše školstvo je v nezávideniahodnom stave. Stále sa niečo mení, stále nemáme učebnice, stále sa niečo sľubuje a len málo sa splní… Nečudujem sa, že mladi ľudia sa do učiteľstva nehrnú.

Určite máte okrem školy aj iné aktivity, aby ste vypli. Ako relaxujete?

Aktivít mám stále dostatok. Som koordinátor všetkých aktivít Občianskeho združenia PONS. Organizujem letné tábory pre deti so zdravotným postihnutím. Venujem sa vnúčikovi. Občas navštívim dcéru, maliarku, ktorá žije v Írsku a pripravuje ďalšiu veľkú výstavu svojich obrazov. Rada chodím do lesa na hríby alebo plávam.

Kde a ako najradšej trávite voľné chvíle v našom meste?

V našom meste chodievam do opery, na koncerty, na rozprávky všetkých našich divadiel s vnúčikom, na kúpalisko, do bazéna, na prechádzky na Suchý vrch, na Urpín, k rybníkom, ale aj na huby do lesov v celom okolí Banskej Bystrice.

Foto: archív Márie Laukovej

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame