Na korene sa nedá zabudnúť, hovorí výtvarník

SVIDNÍK. Vo svidníckom Dome kultúry sa konala vernisáž výstavy „Socha Maľba“ dvoch popredných slovenských výtvarných umelcov, a rodákov zo Svidníka. Grafika a sochára Slavomíra Gibeja a akademického maliara Pavla Michaliča.

Michalič

Pavel Michalič (1962) študoval výstavníctvo na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach. Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave absolvoval v rokoch 1982–1988. Študoval úžitkovú grfiku u akademických maliarov Ivana Vychlopena, prof. Ota Luptáka a u odborného asistenta Dušana Pacúcha. Michalič pracoval ako odborný pedagóg na Strednej umelecko priemyselnej škole v Košiciach a tiež ako odborný pedagóg na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V súčasnosti pôsobí ako odborný pedagóg na Strednej umeleckej škole scénického výtvarníctva v Bratislave.

Žije v Senci, kde sa popri práci pedagóga sa venuje výtvarnej tvorbe v oblasti maľby, kresby, ilustrácie, grfiky a grfického dizajnu. Absolvoval desiatky výtvarných súťaží, samostatných a kolektívnych výstav na Slovensku i v zahraničí. V Českej republike, Poľsku, Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Japonsku či v Dánsku. Maľba sa pre neho stala, ako sám hovorí: „Základným vyjadrovacím prostriedkom, médiom zobrazenia imaginárnych, abstrahovaných predstáv s nádychom vizuálnej štylizácie znaku, šifrujúceho určitý význam, ktorého interpretácia nemusí úplne podliehať verifikácii.“ Pavla Michaliča ste mohli stretnúť aj v Bardejove, kde sa zúčastnil Medzinárodného plenéra na pozvanie bardejovského primátora Borisa Hanuščaka.

Gibej

Slavomír Gibej (1969) je rovnako rodákom zo Svidníka. Po Strednej umeleckej škole v Košiciach absolvoval odbor sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Popri škole sa venoval ilustrácii, komixu, maľbe, fotografii, animácii, priemyselnému a grafickému dizajnu, 3D grafike, a ďalším formám výtvarného prejavu. Počas štúdia pracoval v reklamnej agentúre, kde vytvoril alebo spolupracoval na množstve kampaní a publikácii. Po 18-tich rokoch viac menej komerčnej tvorby sa rozhodol nadobro opustiť svet reklamy a venovať sa výlučne vlastnej tvorbe. Slavomíra Gibeja, ktorého v umeleckom svete poznajú všetci predovšetkým pod prezývkou Gibon, sme pre Bardejovský reportér trošku vyspovedali.

Aurel

„Bol rok 1994, teda obdobie, keď bol pre väčšinu ľudí počítač stále futurizmus. Ako na bežiacom páse som vyrábal návrhy obalov cédečiek a kaziet ale aj plagátov, vizitiek či jednoduchých brožúr. Nejakým zázrakom sa mi podarilo v 90-tych rokoch obsiahnuť značnú časť slovenského hudobného trhu. Bolo ich cez dvesto.“ Patril k nim napríklad Pavol Hammel, Lasica a Satinský, Richard Müller, Peter Nagy, Peter Lipa, Robo Opatovský, Robo Grigorov, Katarína Hasprová, Ilona Csáková, Szidi Tobias, Ibrahim Maiga, Braňo Mojsej, Paľo Drapák, Noga a Skrúcaný, Team, Modus, Gladiátor, Desmod, Lojzo, Horkýže slíže, Slobodná Európa či interpreti 1. a 2. série Superstar. Pracoval aj na nespočetnom množstve hudobných kompilácií, výberoviek a rozprávok. Dokonca sa mu podarilo dvakrát získať ocenenie slovenskej Grammy – Aurel 1999 a 2001 za najlepšie CD obaly roka.

„Práca grafika ma nesmierne bavila a bola vysoko cenená. Postupne prišlo také kvantum práce, že to bolo nad moje sily. Školu som vôbec nezvládal, vlastne som ju nestíhal. Považoval som ju za zbytočnosť. Len vďaka nátlaku rodičov sa mi ju podarilo s odretými ušami dokončiť. Dnes som im za to nesmierne vďačný.”

Nával práce spôsobil, že postupne prijal a zaučil niekoľkých grafikov, manažérov a vybudoval vlastné grafické štúdio so zamestnancami bez toho, aby mal predtým tú ambíciu. Všetko prišlo samo. Toto tempo vydržal 18 rokov.

Začiatky

„Ambícia stať sa výtvarníkom bola u mňa odmalička,” začína svoje rozprávanie Gibej. „Po strednej umeleckej škole som nastúpil na VŠVU. Ako prvák na vysokej škole som sa dozvedel, že v týždenníku Zmena v tom čase hľadali niekoho, kto vedel kresliť, tak som im doniesol ukázať pár kresieb a rýchlo sme sa dohodli na spolupráci. Raz týždenne som urobil celostranovú ilustráciu na tému aktuálnej politickej situácie na spôsob komixu. Pracoval som pre nich skoro dva roky. Bola to veľká skúsenosť, získal som tam množstvo kontaktov a samotná prax počas školy bola pre mňa obrovským prínosom.” Po ukončení spolupráce s týždenníkom Zmena sa chvíľu venoval animovanému filmu. Neskôr ilustrácii, modelovaniu, dizajnu, reštaurovaniu obrazov a samozrejme odlievaniu tvárí.

„Na strednej sme s kamarátom skúsili taký experiment. Odliali sme spolužiakovi tvár do sádry. Síce sme mu komplet vytrhali chlpy, obočie aj s mihalnicami ale výsledok predčil naše očakávania. Odliatok bol z olova. Lyžicou nad horiacim plynom sme tavili olovo, ktoré sme postupne vlievali do formy. Vyšiel úžasne. Neskôr sa mi podarilo technológiu odlievania tvári vylepšiť a počas vysokej som si aj takto privyrábal. Odlieval som tváre ako darčeky pre kamarátov, ich frajerky atď.”

V tom čase prišla ponuka od hudobného vydavateľstva Škvrna. „Pamätám si, že pri výrobe prvého obalu som za počítačom presedel prvýkrát v živote celú večnosť. Potom mi však práca už išla podstatne lepšie.” Hudobné vydavateľstvo mu umožnilo zorientovať sa a získať kontakty v práve rodiacom sa slovenskom hudobnom priemysle. Vznikali ďalšie hudobné vydavateľstvá, nové kapely a speváci a priestor pre spoluprácu sa zväčšoval. Budúci sochár bol v piatom ročníku, keď si kúpil počítač, prenajal si priestor a začal pracovať na vlastných objednávkach, keďže grfikov bolo v tom čase ako šafranu.

„Nastalo u mňa obdobie, ktoré psychológovia nazývajú syndrómom vyhorenia. Bol som bez energie, bez nápadov, bez chute do práce, do života, do všetkého.

Kríza

Po takmer dvoch desaťročiach viac-menej komerčnej tvorby prišlo rozhodnutie. „Nastalo u mňa obdobie, ktoré psychológovia nazývajú syndrómom vyhorenia. Bol som bez energie, bez nápadov, bez chute do práce, do života, do všetkého. Roky ten istý kolotoč. Prepustil som zamestnancov, zrušil priestory, rozpredal techniku. Vyzeralo to dosť beznádejne. Do toho prišiel rozpad rodiny a strata bývania. Nemal som pracovné návyky, a ako šéf som pravidlá vytváral. Chytala ma hrôza pri predstave, že každý deň chodím do práce a pre niekoho pracujem. Po reálnom zhodnotení situácie som pochopil, že som nezamestnateľný,” hodnotí dnes už s úsmevom a so značnou dávkou sebare exie svoju vtedajšiu situáciu Slavo. Myšlienka, vrátiť sa k svojej pôvodnej profesii skrsla paradoxne v hlave jeho ex-priateľky.

„Veď začni opäť odlievať. Nielen tváre, odlievaj celé telá, nejako to vymysli. Vráť sa k tomu, čo si študoval a čomu si sa venoval. Rob to, čo ťa baví a čo vieš robiť,” spomína.

A hoci už s matkou svojich detí netvoria pár, je vďačný za jej podporu a motiváciu. Nebol to len nápad. Bola to cesta a znova nájdený zmysel života. Len to začať realizovať.

Nový dych

A tak to začalo. Googlil, hľadal, študoval všetky dostupné techniky, materiálové možnosti, vymýšľal, testoval, skúšal. Potešilo ho zistenie, že bodycasting ako výtvarný prejav je úplne v plienkach pri súčasných technologicko-ma-teriálových možnostiach.

„Potreboval som to celé premyslieť. Nebolo to jednoduché začať opäť od nuly. Na túto činnosť neexistuje know-how. Všetky procesy od vzniku až po predaj. Bola to teda metóda pokus – omyl. Postupne som zistil, že k rovnakému výsledku sa dá dopracovať aj jednoduchšou cestou, s iným materiálom, inými technológiami, inými postupmi. Ale na to som prišiel jedine tak, že som skúšal, tvoril, vymýšľal, čiže veľa na tom pracoval. Náročné bolo tiež zorientovať sa v nových technológiách. Disperziách, akrylátoch, riedidlách, živiciach, plastoch a ďalších materiáloch.“

A tak, namiesto sedenia za počítačom, začal brúsiť, píliť, striekať, leštiť či frézovať a sedavú prácu nahradil pohybom. „Veľkou výzvou pre mňa bola ponuka od organizátorov Miss Carat Tuning 2016, kde som mal za dva mesiace urobiť odliatky tiel 12-tich finalistiek. Termín viac ako šibeničný, ale podarilo sa to nakoniec k všeobecnej a myslím si, že aj veľkej spokojnosti. Viac som sa dostal do povedomia a zviditeľnilo to moju prácu.”

Postupne sa jeho klientela rozšírila aj za hranice Slovenska a Česka. „Vidím to aj na návštevnosti mojej stránky, že sa postupne zvyšuje aj počet prezretí stránky zo zahraničia. Je to určite aj tým, že podobnej technike odliatku tiel sa v Európe nevenuje zrejme nikto. A tak mi zahraničné klientky pribúdajú, čo ma, samozrejme, teší.” „Chcem si žiť svoj sen a pretvárať ho do tvorby ktorú považujem za atraktívny prejav, výsostne inšpirovaný ľudským telom. Samotná práca je elegantný a originálny proces, jej výsledkom je figurálny objekt. Nejedná sa len o technické odkopírovanie podoby. Súhra tvaru, farby, dekorácie, dáva objektu ďalší rozmer a atraktívny výtvarný vzhľad. Výraznosť a estetika diel vychádza z ľudského tela. Preto je moje umenie prístupné a zrozumiteľné všetkým, nielen odbornej verejnosti.”

Telo

„Mojou snahou je ukázať nevšedný pohľad na krásu ľudského tela, prezentovať ho v rôznych farebných variantoch a podobách. Nehľadám ďalší skrytý zmysel. Diela sú prvoplánové a zrozumiteľné. Ich výpovedná hodnota je čistá a jasná. Môže ich posúdiť i nevidiaci.”

Táto unikátna umelecká forma a originálny výtvarný prejav, otvára nové možnosti samotného prevedenia figurálnej plastiky. Sochy sú osadené v ráme, závesné na stenu a nepotrebujú žiaden ďalší priestor. Môžu byť náhradou klasického obrazu. Koncept odliatkov ponúka nekonečne možnosti kreativity prevedenia. Výsledok je výtvarné dielo, úzka spoluprácou autora a živého modelu. Objekty sú produkované z akrylu, alabastrovej sadry, ale aj bronzu či roztaveného cínu. „Mojou snahou je ukázať nevšedný pohľad na krásu ľudského tela, prezentovať ho v rôznych farebných variantoch a podobách. Nehľadám ďalší skrytý zmysel. Diela sú prvoplánové a zrozumiteľné. Ich výpovedná hodnota je čistá a jasná. Môže ich posúdiť i nevidiaci.” Čoraz viac jeho služby využívajú aj tehotné ženy, ktoré si dávajú vyrobiť odliatok tehotenského bruška, ako krásnu spomienku na toto jedinečné obdobie očakávania nového života.

Hoci odlievanie vyzerá pomerne jednoducho, opak je pravdou. Samotný proces zhotovenia formy trvá zhruba hodinu, tvorba diela do finálneho výsledku niekoľko týždňov. Len pri odlievaní je nevyhnutná prítomnosť modelu. Aby bol proces bezproblémový, telo sa pred odlievaním natrie krémom. Kombináciou nanášania silikónu a sadry sa vytvorí jeho negatívna forma. Z nej sa získa výsledný tvar, odliatok. „Každú chvíľu sa mi do ateliéru hlási nejaký mužský záujemca o prácu asistenta,” smeje sa Gibon. Na moju otázku či ho predsa len pri práci nerozptyľuje pekný živý objekt, dodáva, že určite nie.

„Beriem to profesionálne, je to hmota, materiál, s ktorým pracujem a maximálne sa sústredím na prácu, aby bol výsledok taký, aký má byť. Okrem toho v drvivej väčšine prichádzajú záujemkyne so svojimi partnermi, čiže na kadejaké postranné úmysly nie je priestor, ani čas,” hovorí s úsmevom.

Korene

Do rodného mesta sa aj po rokoch strávených v Bratislave stále rád vracia. „Nikdy som kontakt so Svidníkom neprerušil. Mám tu rodinu, rodičov, brata a mnoho priateľov. Moje deti každoročne trávia prázdniny u babky na Jedľovke (chatová oblasť pri Svidníku, pozn.autora). Mám intenzívne vzťahy so Svidníčanmi a mnohí ma pravidelne navštevujú aj u mňa v ateliéri. Na korene sa nedá zabudnúť, tie ma človek v sebe po celý život,“ dodáva na záver sympatický Slavo Gibej.