Poklona, pán veľkomožný!
„Róbert?“, pretiahne sklamane Gruľa. Realita je krutá.
Ale no tak“, šomre si Gruľa popod nos a zohýna sa pre akýsi papierik schovaný v tráve. V hnedom priemyselnom parku sa dejú veci. Množstvo ľudí, čistiacich mechanizmov, kosačiek a cestárov, sústredene a usilovne pracuje na skrášlení vymedzeného územia.
„Sú iba dve možnosti“, uvažuje náš hrdina:“ Buď ich to už prestalo baviť a konečne dávajú veci do súladu, v ktorom už dávno mali byť alebo“, hryzie si spodnú peru, „čakáme návštevu?“. Prvú možnosť okamžite vylučuje. Napríklad, taká rozbitá cesta v tomto areáli, nikomu nevadí už celé roky. Ale kto je „ten“, kto má prísť? Kráľovná Alžbeta je predsa pristará. Trump o Európu príliš nestojí. Pápež je kdesi na inom kontinente. „Hm“, zneistie Gruľa, „mohol by to byť aj niekto, kto si takúto úctu naozaj zaslúži, trebárs ktosi, kto odhalil korupciu na najvyšších, no dobre, aspoň na vysokých, miestach. Niekto, kto zachránil životy mnohých ľudí. Nejaký významný vedec.“
Gruľa v akomsi tranze prechádza areálom a na prstoch rúsi sám pre seba vypočítava, komu by takáto čistá krajina mohla slúžiť ako preukázanie úcty. Akýsi ruch, krik zmiešaný so zle potláčaným šepotom, zvuk čiernych limuzín a škrípanie bŕzd ho však z tejto zvláštnej meditácie vracia na zem. Na sietnici Gruľovho oka sa tak premietne obraz hranatého, na ježka ostrihaného päťdesiatnika, ktorý, len čo svižne opustí kabínu svojho tmavého lunárneho modulu, dostáva kyticu kvetov na privítanie.
„Róbert?“, pretiahne sklamane Gruľa. Realita je krutá. „Takmer tridsať rokov po tom, čo sme zo seba zhodili okovy a tajných“, premýšľa Gruľa nad téglikom mizernej kávy z automatu,“ opäť ohýbame chrbty, klaniame sa ľuďom, ktorých sme si zvolili preto, lebo sa nám sami dobrovoľne prihlásili do služby, trasieme sa pred tými, ktorí by sa mali triasť pred nami.“ Gruľa mrzko zakľaje a nedopitá káva končí v koši. „Unesená krajina. A my sa klaniame únoscom. A ani tá káva už nestojí za nič.“. No nič, zajtra to skúsime opäť.