Čakanie alebo letisko ako skúška trpezlivosti
V polemike o letiskách, cestovaní a jeho krásach môžeme asi aj naďalej, vzhľadom na ročné obdobie a aj tak sa hladina studne poznatkov nepohne, keďže zakaždým, keď zbalíme kufor, stojí pred nami nová skúsenosť.
Nepríjemností spojených s prenášaním sa z destinácie do destinácie je subjektívne asi mnoho. Jednou z najväčších skúšok počas cestovania, je rozhodne skúška trpezlivosti. Všade treba čakať, stále je na niečo. Alebo mať dostatok peniažkov na vlastný krásny bielučký „jet“, kde zas naopak čaká posádka na vás. Túto kategóriu však zatiaľ vynecháme, keďže sa teda aspoň mňa, ani vo sne netýka.
Čakám, čakáš, čakáme
Ja si teda na letisku pekne, a dokonca aj s radosťou, počkám. Miera radosti je samozrejme veľmi relatívna a závisí na mnohých faktoroch. Ak som v Mníchove nadopovaná levanduľou, znášanlivosť sa zvyšuje. Ak som v Paríži, či Ženeve, kde majú aj na letisku dobré víno, zvládnem to tiež jednoduchšie. Ak som v Prahe a na letisku majú čapovanú Plzeň, tiež sa to dá prečkať.
Každá civilizovaná krajina, kde nediskriminujú fajčiarov a rozmiestnia strategické fajčiarne, sa dá zvládnuť. Pokiaľ je krajina necivilizovaná a čakanie dlhé, tak si človek aspoň obzrie architektúru letiska zvonku, nadýcha sa čerstvého vzduchu aj napriek tomu, že ho čaká o jednu bezpečnostnú kontrolu viac.
Počas cestovania taktiež nie je treba mať fóbiu z ľudí, ani traumu z nedokonalého ovládania cudzieho jazyka. Prináša to len zbytočnú frustráciu a vyčerpáva to telo i dušu. Ľudia sú tu dobre strážení množstvom kamier a sekuriťákov a pravdepodobnosť akéhokoľvek druhu násilia či obťažovania za bezpečnostnou kontrolou je minimálna.
Ohľadom jazyka ide veľmi často o individuálny a neartikulovaný problém vlastný sám sebe. Vo všeobecnosti platí, že ak čo i len vyviniete snahu k vzájomnému porozumeniu s človekom hovoriacim hatlaninou oproti vám, po pár odvážnych slovách a zopár správnych gestách dôjdete k spoločnému pochopeniu. Keď sa chce, všetko sa dá a to i na medzinárodnej pôde. Pokiaľ je to komplikovanejšie, tak sa jednoducho pripojte k wifi a váš najlepší kamarát v núdzi, Google translate, vám slová do úst vloží.
„Počas cestovania netreba mať fóbiu z ľudí ani traumu z nedokonalého ovládania cudzieho jazyka.“
Po troch hodinách
Keď je váš let úplne najomeškanejší zo všetkých omeškaných, keď hrozí, že letisko zatvoria a keď už aj sendviče v poslednom otvorenom bistre došli, tak sa vám na letisku páči už o trošku menej. Čaro vystrieda frustrácia, architektonické detaily sa menia na obyčajne sivé železo a zadok vás už bolí z tej predsa len nie až tak pohodlnej tvrdej stoličky.
Vidíte sa na druhej strane, túžobne vyzeráte pristávajúce lietadlo, ktoré bude to vaše a odvezie vás do vysnívaného kraja, lebo už vám vadí aj klíma a ospravedlnenia aerolinky nepomáhajú. Tak veru, aj trpezlivosť má svoje medze, poddávajúce sa pružne pod nátlakom únavy, hladu, smädu a túžby užívať si plány pripravené v zaslúženom raji.
Víno na utopenie smútku vám už po deviatej večer na ženevskom letisku nepredajú a keďže ste sa tu ocitli už len sami so stovkou spolucestujúcich, ani o nejakom sledovaní ruchu sa nedá rozprávať. Rozprávať sa vám nechce s nikým a čítať sa bojíte, aby vám náhodou neklipli oči a lietadlo neodletelo definitívne bez vás.
Cestovanie je občasný boj so samým sebou. Konštantné hľadanie pozitív aj v ničote podnetov a pripomínanie si pôvodnej motivácie, ktorá vás k presunu na letisko viedla. Vtedy končí akákoľvek frustrácia, únava či hnev, lebo to, čo vás čaká a neminie zväčša stojí za to. Nedočkavosť vlastne len znamená, že ste sa rozhodli pre správnu cestu. A ako bolo v Barcelone, keď som tam teda konečne v čiernej noci dorazila, vám snáď porozprávam nabudúce. Za to čakanie to jednoznačne stálo.