Cimbalistka Tatiana z prešovského FS Šarišan: Užívam si pocit byť v kroji

Zdroj: archív Tatiany Šimoňákovej

Jej rodičia majú viacero aktivít a jednou z nich bol aj tanec vo FS Sabinovčan, kde sa spoznali. „Neskôr v dedine viedli menší súbor, v ktorom som tancovala aj spievala a videli, že akosi to nie je moja parketa a nejde mi to. Tak ma radšej pre istotu posadili na "zadok“ za cimbal, kde toho pohybu až tak veľa nie je,„ hovorí s úsmevom sympatická Tatiana Šimoňáková. Prihlásili ju teda na ZUŠ M. Moyzesa, mala vtedy 8 rokov. "A ani som netušila, čo to ten cimbal je, a ani ako vyzerá,“ vraví na úvod nášho rozhovoru.

Čo musí teda človek všetko ovládať počas hrania na cimbal?

Začiatky sú ako všade inde náročné, keď sa učíte niečo nové. Pri hudobnom nástroji je potrebné mať nielen to nadanie, talent, ale hlavne to chcenie, sluch – teda „dobré ucho“, veľkú dávku trpezlivosti, dobrého tútora/učiteľa, obetavých rodičov, ktorí vás podporujú, veľa hrať, cvičiť a v období puberty to nevzdať (smiech). A nejako čarovne sa na vás to všetko nalepí.

Pri tom cvičení získavate zručnosti, zdokonaľujete techniku hrania (držanie paličiek, pedalizácia, pamäť, orientácia na cimbale, rýchlosť, ladenie, improvizácia), spoznávate hudobnú teóriu, prehlbuje sa cítenie, záujem a láska k hudbe, pohotovosť a samostatnosť pri hraní.

Je náročné sa naučiť hrať na tento nástroj?

Častokrát mi kladú túto otázku, či je to ťažké hrať na cimbale, hlavne ak ľudia vidia pokope toľko strún. No moja odpoveď je taká, že samotný cimbal je sám o sebe dosť ťažký pri prenášaní a nosení. Muzikanti, tanečníci by vám vedeli povedať (úsmev). Vždy mi vravia, či som si nevedela vybrať ľahší nástroj ako husle alebo flautu (úsmev). Je to tak ,,ťažké" sa naučiť hrať na cimbale, ako na ktoromkoľvek inom hudobnom nástroji.

Ako dlho pôsobíte vo FS Šarišan?

V októbri to bude už pekných 12 rokov.

Čo pre vás znamená byť súčasťou hudobnej zložky FS Šarišan?

Byť nielen v hudobnej zložke ale vo FS šarišan znamená byť súčasť jednej veľkej rodiny. Nielen tej súčasnej generácie, ktorá pôsobí v súbore, ale aj tých predchádzajúcich generácii. Sú to ľudia, priateľstvá, manželstvá, väzby, zážitky. Jednoducho patríte niekam, nie je to len chodiť zo školy/práce domov, ale je to o čase, s kým chcete stráviť, o ľudoch, partii, s ktorou niečo zažívate. V súbore vyrástlo veľa osobností a verím tomu, že ešte aj vyrastie. Ja sama som vyrastala na hlase Ľuba Šimčíka, ľudových piesňach z CD Šarišanu. Súbor vás do istej miery aj osobnostne formuje. Ste samostatní, stávate sa zodpovedným, sú to priateľstvá na celý život, pomáhate si jeden druhému, učíte sa. Šarišan je fenomén, značka, spôsob žitia, tradícia, hrdosť, že reprezentuje tento náš región Šariš, mesto Prešov a Slovensko doma, i vo svete.

Čo si najviac užívate počas vystúpení a aký je to pocit mať, predpokladáme, že sto percent pozitívnej odozvy od publika?

Prvé roky v súbore som sa snažila skôr dávať pozor, aby som mala čo najmenej chýb počas hrania. S vekom a skúsenosťami si už muzikant viac uvedomuje tú hudbu, radosť z nej, vystúpenie ako jednotný celok. Všímam si samozrejme muzikantov, tanečníkov a pôsobenie deja tancov na divákov a ich spätnú väzbu. Viac sa bavím. Mávame také interné vtipy medzi nami muzikantmi (úsmev). Užívam si pocit byť v kroji, šírenie ľudovej tradície a dobrú atmosféru.

Čomu ste sa venovali predtým, než ste začali pôsobiť vo FS Šarišan?

Škola, ZUŠ-ka, alebo iné súbory ako výpomoc pri hraní. Pred 10 – 15 rokmi nebolo až tak veľa cimbalistov. Nástupila som na popud Ľuba Šebeja – môjho učiteľa – do DFS Šarišanček a už to bolo (úsmev).

Ste z Prešova, alebo okolia? Odkiaľ pochádzate a aký máte vzťah k mestu Prešov?

Pochádzam zo Šarišských Michalian vzdialených 15 km od Prešova. V meste som denno-denne, študovala som tu, pracujem a pôsobím. Teší ma, keď vidím, že moji rovesníci sa po štúdiach vracajú spať do mesta, aby to tu zlepšili, vylepšili, usadili sa. Mám rada tunajšiu atmosféru, históriu a ľudia sú tu stále milí.

Kde všade ste už boli v rámci vášho pôsobenia v súbore, aké krajiny ste navštívili?

V lete sme sa vrátili zo zájazdu v Spojenom kráľovstve. A bola to inak skoro celá Európa; krajiny ako Francúzko, Poľsko, Maďarsko, Ukrajina, Nemecko, Taliansko, Grécko, Severné Macedónsko, Bulharsko, Chorvátsko, Čierna Hora, Malta, Turecko, Bosna a Hercegovina, Holandsko, Rumunsko, Česko, Čína, Mexiko, Uzbekistan. Samozrejme, skoro aj celé Slovensko.

Čo chystá súbor v najbližšom období? Môže sa divák tešiť opäť aj na spoluprácu s Katarínou Knechtovou?

Po lete sa pripravuje súbor na konkurz a nábor nových členov do všetkých zložiek. Momentálne sú v predaji lístky na divácky veľmi úspešné predstavenie Puto s Katkou Knechtovou.

Čomu sa inak venujete vo voľnom čase? Je to štúdium, alebo máte aj ďalšiu prácu? Prípadne, ako zvyknete relaxovať?

Čo je to voľný čas? (úsmev). Pracujem v STM NKP Solivar, na ZUŠ M. Moyzesa mám pár detí, ktoré učím na cimbale, k tomu sú to skúšky a vystúpenia vo FS Šarišan a ešte individuálne štúdium na konzervatóriu Dezidera Kardoša v Prešove. Ak ten voľný čas príde, patrí, samozrejme, rodine a najbližším priateľom, resp. behu – to je taká moja psychohygiena.

A koľko hodín denne cvičíte hru na cimbal a kto je váš vzor v tejto oblasti?

Musím sa priznať, že občas sa musím nútiť do cvičenia, ale to pozná asi hádam každý. Ale je to podľa nálady, chute či podľa termínu skúšok na škole či pred koncertom (úsmev). Tých vzorov je viac, rada by som ich všetkých vymenovala, ale nechcem na niekoho zabudnúť, aby sa neurazil (úsmev). Poznáme sa tak akosi všetci navzájom, tu v okolí Prešova. Spomeniem však Mateja Lacka z PUĽS-u a Andreja Jarolína zo SĽUK-u. Veľmi ma inšpirujú, aj moje deti, ktoré učím.

Prihodilo sa vám počas vystúpenia aj niečo kuriózne?

Tých situácii bolo viac. Občas sa zabudol pedál a nôžky od cimbalu, takže sa muselo improvizovať. Alebo počas jedného vystúpenia tanečníkom na javisku začali vyskakovať klince z pódia, tak sa musela urobiť prestávka, aby ich prišiel niekto opäť zatĺcť. Občas si robíme aj také vzájomné schválnosti pre zábavu. Schováme napríklad hudobný nástroj, narúžujeme flautu, alebo s autobusom po prestávke zabudneme niekoho na čerpacej stanici (smiech).

Aké máte ciele do budúcna, kde sa vidíte povedzme o 10–15 rokov?

To je otázka, na ktorú nerada odpovedám, pretože život je pestrofarebný a častokrát sa stalo, že veci nevyšli tak ako mali. Opýtajte sa ma radšej o desať rokov (úsmev).

Sledujte nás aj na našom Facebooku, Instagrame a Twitteri a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z Prešova a okolia.