Ingrid Petnuchová sa po zranení nevzdáva

BARDEJOV. Rodáčka zo Stročína pri Svidníku Ingrid Petnuchová (1975) sa na slovenskom atletickom nebi prvýkrát výrazne presadila v Košiciach. Atlétka Partizána Bardejov na svojom premiérovom domácom šampionáte v rámci Medzinárodného maratónu mieru získala majstrovský titul 5.októbra 2008. Na bežeckom okruhu 42 km a 195 m bola v cieli za 2:48:23 hod. Stále je to okresný rekord a v historických tabuľkách Slovenského atletického zväzu jej patrí ôsme miesto.

Silná podpora v rodine

Za slobodna Vančišinová prvé bežecké kilometre zvládala pri otcovi, ktorý sa tiež venoval vytrvalostným behom. Keď štafetový kolík prevzala Ingrid, rodina nikdy nechýbala pri pretekoch. Bolo to pre ňu povzbudenie, otec má v rodinnom archíve bohatý materiál. Absolventka Ekonomickej univerzity v Bratislave z roku 1999 je učiteľkou na Spojenej škole na Štefánikovej ulici. Zaujímalo nás, do akej miery úspešnú maratónkyňu zaujali médiá a čo má uložené vo svojom archíve.

„Nemám výstrižky z novín, neevidujem to. Výsledky sú dostupné na Internete, každý si to dnes vie vyhľadať. Môj otec si viedol súkromný archív, pokiaľ by to tak nebolo, o jeho výsledkoch v kategórii dospelých a mojich prvých pokusoch s behaním by som sa nikdy nedozvedela. Občas, keď prídem domov, prezriem si staré albumy, noviny a časopisy.“

Spod Dukly medzi elitu

O maratóne sa dá uvažovať až keď vytrvalec dozreje. K tomu je potrebná nielen fyzická práca, ale najmä mentálna príprava. Petnuchová v tom období začínala ako každá iná žiačka. „Na začiatku to bolo množstvo rôznych školských súťaží, mestských i podnikových. Pretekali deti až po dospelých. Behávala som atletické ligy, na 800 a 1500 metrových tratiach. Dokonca prvú súťaž na 400 metrovom ovále som absolvovala práve na štadióne Partizána Bardejov,“ spomína. „Maratónsku myšlienku som v sebe pestovala najprv na MMM, kde som absolvovala šesť polmaratónov.

Dovtedy som si nevedela predstaviť zabehnúť dvojnásobnú trať. Otec touto myšlienkou tiež nebol nadšený, ale neodhováral ma. Následne som okrem košického MMM bežala maratón aj v Bratislave a lotyšskej Rige. Tento rok som v Chorvátsku absolvovala trailové preteky v behu na 25 km, ale s prevýšením 1100 metrov. Bol to horský beh v Národnom parku Paklenica.“

„Zaujímavý pre mňa bol aj beh od Tatier k Dunaju, no zatiaľ sme sa k tomuto behu nevrátili. Skupina bežcov sa rozhodla, že nastúpime až niekto prekoná náš rekord. V kategórii ultra 345 km šesť bežcov, sme to mali rozdelených na 36 úsekov, kde každý odbehol šesť. Zvládli sme to za 23 hodín a nejaké drobné minúty,“ hovorí Petnuchová.

Stále behá

Len ťažko by sme si dokázali spočítať nabehané kilometre od prvýchžiackych pretekov. Určite je ich niekoľko tisíc. Už tretí rok bude chýbať na októbrovom štarte v Košiciach, no atmosféra najstaršieho maratónu v Európe ju stále láka. „Behanie po asfalte momentálne neprospieva mojej chrbtici. Nevylučujem, že sa v budúcnosti vrátim na maratón v Košiciach, alebo niekde inde. Ale zdravie je na prvom mieste a chrbtica ma po zranení ešte neposlúcha.

Ja som s behaním neprestala, ale nie je to tréning. Na maratón s dobrým výsledkom je potrebná iná príprava. Momentálne si chrbát šetrím. Aj keď na štartovnej čiare maratónu by som sa rada objavila, veď to je ten adrenalín, celé prežívanie trate. Keď si človek ráta kilometre, sleduje súperov, čas, atmosféru, patrí to k tomu.“

Atletický štadión – sľúbili a sľubujú

Po majstrovstvách sveta v atletike, kde ani jeden Slovák nebol vo finále je Petnuchová skeptická. „Porovnávať svetovú atletiku s našou sa veľmi nedá. Nie je to tým, že nám dočasne diskvalifikovali Tótha. Problémom začína byť obyčajná kvalifikácia na svetový šampionát. Ak má niekto športový výkon porovnateľný so svetom, tak je to človek s dávkou talentu, ktorý na sebe húževnato pracoval, obetoval tomu veľa a mal šťastie na dobrého trénera,“ vysvetľuje.

„Systém športovej prípravy ktorý je momentálne na Slovensku má v porovnaní so zahraničím výrazné medzery. A nie iba v atletike. Pozrime sa na hokej. Od majstrovského tímu očakávame medailu, ale posledné majstrovstvá ukázali, že sa budeme obavať o zotrvanie v elitnej skupine. Ale vráťme sa k atletike. Ak sa bavíme o atletickom štadióne, tak jeden moderný stánok si zaslúži aj mládež v našom meste. Ako pritiahnuť deti k atletike, keď si ani nevedia predstaviť ako vyzerá tartanová dráha? Keď nevedia, aký rozdiel je bežať na ovále, kde sa nepráši? Verím, že existujú spôsoby a je tu aj snaha kompetentných o vybudovanie sľúbeného atletického štadióna.