ROZHOVOR s Mariánom Póšom: Fanúšik, o akom sníva azda každý športovec, FOTO

Zdroj: archív Mariána Póšu

V období prvých štúdií na Gymnáziu v Šali sa, podľa vlastných slov, trošku zlajdačil, ale venoval sa ešte vždy karate a futbalu. Okrem toho aktívne lyžoval, zúčastnil sa i krajských majstrovstiev. Iste ste ho zaregistrovali na nedávnych Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji na Slovensku, kde bubnoval o dušu. Povzbudzovanie je totiž už piaty rok jeho veľkou vášňou.

Nezlomný fanúšik mesačne navštívi približne 22 zápasov. Pracuje sám pre seba, takže s časom problém nemá. Prečítajte si rozhovor so zaujímavým človekom, ktorý cestuje po svete a neľutuje čas ani peniaze na to, aby podporil slovenských športovcov.

Fanúšikovské začiatky

Marián, povedzte našim čitateľom, čo vás naštartovalo k tomu, aby ste začali povzbudzovať slovenských športovcov?

„Prvotný impulz môjho fandenia bol, že niektoré futbalové kluby dlhoročne bojkotujú slovenskú reprezentáciu. Tá tým pádom trpela a ja som sa rozhodol ísť povzbudzovať aj s bubnami. Každý klub má svoje chorály, ktoré znejú na štadiónoch. Ja som proti bojkotu. Funguje aj Slovenský futbalový fanklub, kde sa konajú posedenia s bývalými hráčmi, trénermi, sú tam fototermíny i minifunzóna pred zápasmi."

Váš dovtedajší život však nebol iba rozprávkou. Potrápili vás i dva ťažké úrazy.

„V práci som si prerezal achilovku, mal som sadru na dlhé obdobie. Ani dva týždne som nebol v práci a pri zoskoku z rebríka som sa šmykol a zlomil som si členok. Doma som bol asi dva roky. Vtedy, 15. mája 2015 som si usporiadal myšlienky a nachystal stanovy na založenie Občianskeho združenia Fandíme Slovensku. Nakúpil som vlajky, bubny a odvtedy som neprestal.“

Marián je štatutárom i predsedom občianskeho združenia Fandíme Slovensku. Ako sa vám darí so združením?

„Zo stanov plním body, ktoré viem zvládať. To znamená organizovanie zájazdov, pomoc sociálne slabším i pomoc v športe. Ani korunu sme nežiadali od štátu, ani nie sme poberateľmi 2% z daní. Všetko financujem svojpomocne, nikto sa na nič neskladá. Ale nejak sa nad tým nezamýšľam. Založil som ho aj preto, že keď ako fanúšik nejaké športového klubu prídete do zväzu, nemajú chuť s vami komunikovať. Ak ste fanúšik, to veľa neznamená, ak ste však súčasťou nejakého združenia, je to iné. I keď si myslím, že zväzy by mali komunikovať s fanúšikmi klubov, riešiť problémy, ale u nás to tak nie je. Keby sme však chceli formou petície niečo vyjadriť, muselo by nás byť veľmi veľa. Stále si neuvedomujú, že fanúšikovia nie sú len platiaca masa ľudí, ale sú medzi nami doktori, právnici a pod. Vo svete je bežná komunikácia s fanúšikmi. Tam i propagačné predmety dostane fanúšik zadarmo. My si všetko musíme platiť. Zase tam však radi zaplatia členské a môžu si z toho hradiť, čo potrebujú. To sa na Slovensku nenosí, zaplatiť pár eur do spoločnej kasy.“

Súčasťou fandenia je cestovanie. Ako sa dostávate na vytúžené zápasy, ktoré bývajú vzdialené často aj tisíce kilometrov?

„Cestujeme tak, že sa zídeme viacerí, sadneme do dodávky a ideme. Robím už aj vlastné zájazdy. Nie každému totiž vyhovuje, že niekde prespí dve-tri noci, tak niekedy ideme aj na noc. Cestujeme tak 10 hodín, vybehneme na zápas, prespíme a ideme domov. Pridať sa môže ktokoľvek, v súčasnosti už mám viac záujemcov, ako miest v aute.“

Ak porovnáte Slovensko a zahraničie z pohľadu fanúšika, vidieť rozdiely, alebo sú aj za morom podobní nášmu naturelu?

„U nás sme tak zvláštne vyselektovaní, rozdelení na červených, zelených a na zápase riešime veci, akože, kto má aké tričko, akú sedačku a pod. Čo sa mi veľmi nepáči je otázka: „Odkiaľ si?“ Poviem, že zo Slovenska a dotyčný chce vedieť bližšie. Predsa, keď som na reprezentačnom zápase, som za Slovensko. Nechápem, prečo ľudia riešia, odkiaľ som a pod.. Len sa nad tým smejem. Mám slovenský dres a nemusí nikoho zaujímať, z akého mesta či dediny som. Vo svete sa nikto nezaoberá, či mám také tričko, či onaké, jednoducho, prišiel som povzbudzovať a hotovo!"

Marián, vy ste veľký obdivovateľ Petra Sagana. Kde ste boli s fanúšikmi za ním, prípadne, kde najďalej?

„V Bergene na Majstrovstvách sveta v cyklistike, kde aj Peter Sagan vyhral v roku 2017. Boli sme aj spolu na pódiu, oslavovali sme, to bola paráda. Vlani sme tiež boli za našim cyklistom v Insbrucku, boli sme ho pozdraviť, tam síce nevyhral, keďže je to kopcovitý terén. Boli sme sa s Peťom trošku porozprávať a vychutnať si atmosféru. Tento rok ideme opäť za Peťom v septembri do anglického YorkShir-u, partia ôsmych ľudí, ale tentoraz ideme letecky.“

Aké máte vzťahy so športovcami? Pamätajú si vás, keď sa stretnete?

„Peter Sagan vie, že bubnujem, vie, kto som. Človek si to otestuje na Športovcovi roka, kde som bol. I tam sa mi prihovoria. Veľký kamarát zase s každým nie som, ale registrujeme sa a porozprávame. Poznám sa s Petrou Vlhovou a väčšinou, keď sme sa stretli, vtedy vyhrala preteky. Vyzerá, že jej nosím šťastie :). Kamaráti sme so Stanom Lobotkom a Škantárovcami. Patrí tam aj pár ľudí z olympijského výboru. Sú aj dobrí ľudia, čo fanúšikovstvo ocenia. Ak sa podarí po preteku, tak sa stretneme, ak sa nedá, ideme ďalej a opäť sa vidíme inde. Potom si napíšeme, poďakujú a chápu, že nás taká návšteva podujatia stojí aj peniaze aj čas. Hlavne nás, čo poriadne hlasom aj rukami povzbudzujeme."

Nedávno navštívil aj Tour De France. Čo všetko zažil a na čo nezabudne?

„Teraz, keď som bol nedávno na Tour De France, na piatej etape, vyhral Peter Sagan. Cestoval som 2150 km na malom aute, čo bol zabijak. Nocoval som dvakrát v aute a potom som 8–9 hodín čakal na slnku na cieľovej čiare, kým prišli do cieľa. Len, aby ma nikto nevytlačil, lebo potom sa tam už nedostanete. Odmenou mi ale bolo víťazstvo Petra Sagana, potom sme sa stretli, porozprávali, podpísal mi šiltovky a pod.“

Marián, vaša záľuba musí byť aj finančne náročná. Ako to zvládate?

„Vždy rozmýšľam, ako sa tam dá dostať, či po súši alebo letecky. Na to si urobím rozpočet. Aby som si na to všetko zarobil, nie je to ľahká vec. Predsa len 150 – 180 dní v roku som preč. Zvyšného polroka musím chodiť do roboty soboty, nedele, sviatky, okrem Vianoc, ťahať 12–14 hod smeny, aby som na to všetko zarobil. Aby som mohol niečo zažiť. V podstate to ani nie je dovolenka, ale musím tam docestovať, bubnovať a potom sa opäť zbaliť a cesta domov. Niekto si myslí, že na to treba milióny, to nie, ale nie je to ani lacný špás. Každý týždeň chodievam na nejaké zápasy. Buď dám na stránku Fans Slovakia avízo, že ideme na nejaký zápas, kto sa pridá. Už mi volávajú aj zo zväzov alebo športovci, či prídeme. Nevyberám si to podľa obľúbenosti. Máme 111 športov. Prioritne sú top športy, tzv. olympijské. Chodievam na kolektívne športy ako je hokej, futbal, tenis, hádzaná."

K fanúšikovi patrí aj poriadna výbava. Marián sa netají tým, že má, čo potrebuje.

„V garáži mám rôzne bubny, veľké i malé. Aj vlajky riadnych rozmerov 10×10 m, 2×3 m a pod. Som rád, keď začína baviť bubnovanie aj mladú generáciu."

Ako Marián hovorí, súčasný život sa mu páči. Cestovanie a fanúšikovstvo ho napĺňa. Veľkou výzvou pre Mariána sú Letné olympijské hry 2020 v japonskom Tokiu. Pred pár dňami sa začalo odpočítavanie do ich začiatku a on si dal v ten deň záväzok. Začal s výučbou anglického jazyka, aby sa vo svete lepšie dohovoril. Tomu sa povie, fanúšik, ako sa patrí.