Bardejovčan Daniel sa popasoval s osudom. So svojim handbikom precestoval svet

Zdroj: archív Daniela Kukľu

Hendikepovaný športovec Daniel Kukľa z Bardejova ostal v osemnástich rokoch na invalidnom vozíku. Začal sa venovať športu a dnes, ako 54-ročný, ešte stále dosahuje úspechy po celom svete.

Keď ste ostali po autonehode na invalidnom vozíku, boli ste na prahu dospelosti, celý život ste mali pred sebou. Ako dlho ste sa so svojou novou životnou situáciou vyrovnávali?

Každému človeku, ktorému sa stane takýto úraz, trvá určitý čas, kým sa s tým vyrovná. Bola to veľká zmena a môj život zrazu nabral iný smer. Začal som riešiť to, ako budem na invalidnom vozíku fungovať. V tom čase som mal najväčšie problémy s bezbariérovosťou. Bariéry boli doslova všade a bez pomoci som len ťažko mohol niekam ísť.

Čo vám pomohlo pozviechať sa a znova začať žiť naplno?

Našťastie som mal kamarátov a spolužiakov, s ktorých pomocou som tie problémy a zaradenie sa do života lepšie zvládal.

Pomohol vám aj šport…

Po nehode som absolvoval rôzne liečenia v Čechách, kde som spoznal množstvo mladých ľudí. Začali sme sa spolu venovať amatérskym športovým podujatiam, ktoré neskôr smerovali k registrovaným športom.

Ako ste sa napokon dostali k handbikovaniu?

V roku 1991 sme pre mňa v košickom klube zakúpili športový vozík, takzvanú formulku, na ktorej som začal jazdiť atletické disciplíny – 100, 400, 1500, 10 000 metrov a maratóny. Tomu som sa venoval až do roku 2006. V tom čase sa začalo pretekať na handbikoch, čiže bicykloch na ručný pohon, a tak som si o rok neskôr jeden kúpil a začala sa moja nová éra športovej kariéry.

Bol handike „láska na prvý pohľad“ alebo ste si museli zvykať, naučiť sa to?

Pre mňa bol handbike zaujímavý, lebo vo svete bol veľmi populárny. A bol som zvyknutý trénovať, takže som sa časom dostal aj do toho.

Boli ste športovo založený aj pred nehodou?

Áno, športoval som, hrával som futbal za miestny klub v Dlhej Lúke.

Dnes sa už venujete len handbiku alebo robíte aj niečo iné?

Šport mi zaberá väčšiu časť môjho života. Okrem toho sa venujem drobným prácam, som taký domáci kutil. A občas opravujem nejaké bicykle.

Ako často trénujete?

Tréningu a príprave naň sa venujem približne 3,5 hodiny päťkrát do týždňa.

Je handbike fyzicky náročný? Viete to porovnať s klasickým bicyklovaním?

Handbike je bicykel, v ktorom ležíte a poháňate ho len rukami. Funguje podobne ako bicykel, ale ťahať, používať prehadzovačku i brzdiť sa dá len ručne. Cyklista používa nohy, ktoré sú oveľa silnejšie a vie si pomôcť aj telom. My to všetko musíme zvládnuť rukami.

Tento šport je asi finančne dosť nákladný…

Handbike je veľmi drahá záležitosť. Cena hlinikového handbiku je približne päťtisíc eur, plus karbónové kolesá a doplnky stoja ďalších dvetisíc eur. Dnes sa už ale jazdí na karbónových handbikoch, ktorých cena sa pohybuje okolo dvanástich tisíc eur. A aj údržba takého bicykla niečo stojí. Ďalšími výdavkami sú jontové a regeneračné nápoje, štartovné, cestovné, ubytovanie, atď.. Jedna sezóna stojí okolo 1800 až 2500 eur.

Ako ste sa vlastne dostali k profesionálnemu handbikovaniu? Kedy ste začali súťažiť?

Keď som si kúpil handbike, začal som jazdiť na rôzne cyklistické preteky, až som sa časom dostal do reprezentácie a tým pádom k profesionálnemu bicyklovaniu.

Kde všade ste už mali možnosť súťažiť?

Súťažil som po celom svete. Ešte v časoch môjho jazdenia atletických disciplín na formulke som sa v roku 2000 zúčastnil aj paralympiády v Sydney. Odvtedy som pretekal na súťažiach v Kalifornii, Japonsku a v podstate v celej Európe. S handbikom som Európu prešiel znova a zasúťažil som si aj v Spojených arebských emirátoch.

Ktoré úspechy považujete za svoje najväčšie?

Tých je veľa. Hrdý som na svoju účasť na majstrovstvách Európy, sveta i na európskych pohároch v zahraničí. Spomeniem napríklad 5. miesto na Európskom pohári v emirátoch, 7. miesto na majstrovstvách Európy v Španielsku, 5. miesto na Európskom pohári v Poľsku, 5. miesto v časovke družstiev na majstrovstvách Európy v Taliansku, či 9. miesto na majstrovstvách Európy vo Švajčiarsku. Som tiež celkovým víťazom v Českom pohári za roky 2010, 2011 a 2017, víťaz košických maratónov i majster Slovenska v tejto disciplíne.

A ako sa vám darí v tohtoročnej sezóne?

Tento rok som získal 1. miesto v Počeradoch Louny, 3. miesto v Krakove, 2. – 4. miesto na Európskom pohári v Louny, 1. miesto na maratóne v Pardubiciach, 1. – 3. miesto na Európskom pohári v Púchove, 3. miesto na desať kilometrov v Bielsko Biala a 4. – 6. miesto na Európskom pohári v Prahe. Tiež som celkovým víťazom za rok 2018 vo Východ road lige.

Čo vás čaká v najbližšom období, čo sa súťaženia týka?

Tento rok ma čakajú ešte jedny preteky na MMM v Košiciach a potom kratšia pauza, po ktorej začnem zimnú prípravu.

Zdá sa, že žijete naplnený život. Ste šťastný a spokojný?

Človek má v živote rôzne ciele, tie moje sú tak trochu o športe. Pri ňom sa cítim spokojný a šťastný. Šport na handbiku ma ta trochu povzbudzuje do života a práve vďaka nemu ma aj mnoho ľudí spoznáva.