Maňušky a monterkáči z gymnázia

Bežný koniec týždňa v redakcii. Ráno porada k aktuálnemu vydaniu, rozdelenie práce, kontrola emailov a kalendára. Stretnutia, fotenie, telefonáty. O desiatej „live“ akcia – oslavy 80 výročia miestneho gymnázia, na ktorom som študoval. Tesne po desiatej sa prederiem cez zaplnenú športovú halu, nájdem dobré miestečko v hľadisku medzi študentmi, vyberiem prenosný statív a ťukám do mobilu.

Facebook – Bardejovský Reportér – Uverejniť – Vysielať naživo. A už to ide. Sme facebookovo online. Na palubovku hneď v úvode predstavenia vstupuje môj triedny učiteľ z rokov 1989 až 1993, pán Marcel.

Tvrdá ruka režimu

Pri pohľade na jeho tvár sa mi vždy vybaví prvý deň na gymnáziu. Prvý september 1989, tesne pred novembrovým prevratom. Atmosféra je hustá, Európa sa dáva do pohybu. Na vtedajšom gymnáziu riaditeľuje pán Albert, v škole vládne tvrdé komunistické jadro okolo sivovlasého matematikára, pána Jána. Snaží sa aj náš budúci triedny.

Bežnou praxou bardejovského gymnaziálneho socíku sú postriežky pedagógov pred bardejovskou bazilikou a pranierovanie študentov za návštevu kostola. Na zakázané „rifle“, „džínsy“ dokonca aj „manchestráky“, sú na škole ďalší vybraní pedagogickí špecialisti. Naopak, ostro doporučené sú umelé, tesilové nohavice.

Dlhšie vlasy sa na škole stále považujú za útočné gesto voči zdochýnajúcemu zločineckému režimu. Vlasová pedagogická polícia funguje takisto na plné obrátky. Bardejovskí „komunálni“ holiči si ju už roky nevedia vynachváliť. 1.A trieda, 7.30. Sedím v strednom rade v zadnej lavici, medzi 35-timi novými spolužiakmi.

Trochu frajer, ktorý sa na prominentnú bardejovskú strednú školu dostal bez skúšok. A bez protekcie. Po dobrodružných, pubertálnych prázdninách v dlhších vlasoch, samozrejme v džínsoch a riflovej bunde z Maďarska.

On

Do triedy vchádza ON. Typickým divno-rešpektatívnym pohľadom zbežne skontroluje stav čerstvého materiálu. Po pozdrave a predstavení okamžite stíchneme. Zdvihnutá brada, ostrý pohľad a pohoršený ukazovák triedneho hneď v úvode, spočinú na mne.

„Takéto montérky a maňušky tu trpieť nebudeme, s tým môžeš ísť rovno domov a nie do mojej triedy. Je to jasné! Meno?“ znie uvítacia, výstražne „normalizačná“ veta. Ticho a rešpekt v triede sa dajú krájať. Som označený, ponížený, frustrovaný a vylúčený. Radosť a vzrušenie z novej školy nahradí strach zo súdruhov budovateľov svetlých zajtrajškov.

Chvála pánu bohu, iba na mesiac a pol. Po návrate domov oznámim rodičom, že do tej školy viac neidem. Len ťažko ma presviedčajú, že musím, že je to povinné, že škola je dobrá a že uvidím, že sa všetko časom upraví a zmení. Ani nevedia, ako blízko sú pravde. Do školy idem. O dva mesiace, som síce ešte čerstvo ostrihaný, ale už znova v džínsoch.

Je koniec novembra 1989. Na svetroch a riflových bundách máme stále popripínané trikolóry. Rešpektatívny pohľad tvrdého jadra učiteľov sa zmenil na nejednoznačný, opatrný. Komunistom sa na chvíľu rozkývu stoličky, niektorým aj tie v ústach, poznať to hlavne na hlase. Chameleóni začínajú farebnú šou.

A znova „elity“

Strih. 16. november 2017, 14:00. Po pompéznej slávnostnej akadémii ku gymnaziálnej 80-ročnici, sa pedagogický zbor a vybraná kravatová spoločnosť (prišiel dokonca aj štátny tajomník, fíha, ten je ale vysoký,) presúva na recepciu do jedálne gymnázia. Ako redaktor lokálnych novín, mám v pláne trochu vyspovedať, teraz už štrnásty rok úradujúceho riaditeľa školy a súčasného viceprimátora mes­ta.

Jedáleň je po oficiálnej oslave plná ľudí. Na recepcii do bzučí ako v dobre zakŕmenom úli. Vyhliadnem si riaditeľa a hneď ho oslovím s prosbou o krátky rozhovor. Súhlasí. A cestou na tichšie miesto v rohu jedálne, vo mne znova majstrovsky vyvolá ten nepríjemný, čudesný pocit neistoty, strachu, pochybnosti a manipulácie.

V tomto bol vždy „topka“. S pohárom bieleho vína v ruke, si ma káravým riaditeľským pohľadom premeria rovnako, ako pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi a povie: „To ako si oblečený? Čo to máš na sebe? Ako tvoj bývalý triedny ti hovorím, že takto sa medzi elitnú spoločnosť nechodí!“ Chvíľu zostanem ako obarený. Mám na sebe rifle a obyčejnú bavlnenú, modrú košeľu.

„Som tu pracovne, ak máte s mojim oblečením problém, môžem odísť,“ odpoviem. Nakoniec rozhovor, aj napriek nepredstaviteľnej železnej opone, ktorá medzi nami, bohužiaľ, zostala, urobím. Premkne ma smútok. Uvedomím si, že od septembra 1989 sa toho vlastne v Bardejove zmenilo veľmi málo.