U Floriho na Mnicháči: Kvôli ceste strácame klientelu

Tábory organizovali socialistické odbory, ktoré fungovali v každej fabrike či organizácii. Neďaleko Bardejova, v lokalite Mníchovský potok, bývalý Okresný stavebný podnik (OSP) v 80-tych rokoch minulého storočia, postavil aj rekreačné stredisko, ktoré slúžilo hlavne “pionierom” (pionieri boli v minulosti členovia pionierskeho hnutia, v mládežníckych organizáciách bývalých socialistických krajín východného bloku – pozn. autora).

Prvý názov bol Pionierský tábor Kamarát, neskôr Chata Kamarát. Teraz funguje ako Floriho chata. S nežnou revolúciou po páde komunizmu nadobro skončili aj pionierske rekreácie. Jej bývalý správca a terajší majiteľ Florián Štefančin nám porozprával, ako to fungovalo predtým, a ako je to s chatou teraz.

Pred a po pionieroch

Aká je história chaty?

Začalo sa stavať v polovici 80-tych rokov. Robilo sa to svojpomocne zo združených prostriedkov. Z vtedajších, takzvaných vyšších odborových orgánov. Zariadenie slúžilo vyslovene na rekreáciu pionierov. Dva tábory sa vtedy stavali naraz. Aj ten dolný „jasácky“ (JAS – bývalý bardejovský obuvnícky podnik – pozn. autora).

Výstavba trvala štyri roky. Pri jeho budovaní zohral veľkú úlohu pán Mihok, vtedajší predseda odborov bývalého Revolučného odborového hnutia (ROH). On sa skutočne angažoval a môžem povedať, že veľmi pomohol aj mne.

Ako fungovali pionierské tábory?

V tomto zariadení som pracoval ako správca. Prvý tábor sme tu mali v roku 1986. Robilo sa to recipročne, to znamená výmenným spôsobom. Deti z nášho mesta išli so svojimi výchovnými pracovníkmi na dvadsaťsedem dňový turnus do Poľska a ich deti prišli na výmenu k nám.

Chodili tu „harceri“ (poľský pionieri) z poľského mesta Sanok a Lublin. My sme zabezpečovali stravu a ubytovanie, ale keďže sme v tom čase boli „odborári“, museli sme zabezpečovať aj výchovnú činnosť. Zháňali sme kvali kovaných učiteľov, aby mohli s deťmi robiť program. Podmienky boli prísne. Na celý ten turnus musel byť presne rozpísaný harmonogram.

Budova ale slúžila aj turistom.

Áno, v minulosti sa tu okrem pionierských táborov organizoval aj celoslovenský zimný zraz turistov. V tomto období sa podarilo vybaviť lyžiarský vlek. Do okresu prišli štyri vleky, jeden bol pridelený nám. Boli tuhšie zimy a dali sa tu robiť lyžiarske kurzy. Chodili tu ľudia z Prešova, Košíc, dokonca aj z Varšavy.

Svah bol dlhý 350 metrov, čo je ideálne na učenie lyžovania. Pri lyžiarskom vleku stála zrubová chata. Slúžila ako čajovňa. Nikto ju však nestrážil, a keďže sa vlek nachádzal ďalej od nášho zariadenia, všetko čo bolo v chate sa postupne rozkradlo. Boli tam akumulačné pece a rôzne rozvádzače. Po pár rokoch sa torzo chaty demontovalo a bolo presťahované do Hertníka, kde stojí doteraz.

„Najväčší problém je príjazdová cesta. Aj keď nie je naša, v zime ju musíme celú odhŕňať od snehu na vlastné náklady.“

Od mája do októbra

Čo sa stalo po revolúcii v roku 1989?

Pionierske tábory sa začali rušiť. Všetko sa privatizovalo, chata bola na predaj. Musím sa priznať, že až tak veľa záujemcov o ňu nebolo. Ľudia sa vtedy báli do niečoho takého investovať, keď to výlučne slúžilo pre pionierov, a tí už neboli.

Podarilo sa mi ju získať a teraz fungujeme ako rodinná firma. Nazvali sme ju Floriho chata a spoločne sa o ňu aj so svojimi dvoma synmi staráme. Máme tu aj stálych zamestnancov, ktorí sú s nami od úplného začiatku. Dokonca tu boli so mnou ešte keď zariadenie patrilo ROH.

Je to dosť veľký areál. Aké zmeny ste urobili?

Celý objekt má 2,4 hektára. Kosenie dá naozaj zabrať. V areáli sa nachádzajú tri ihriská, ktoré boli vybudované, ešte keď to bol pionierky tábor. Basketbalové, volejbalové a futbalové. Takže sa tu dajú organizovať aj športové dni. Celková kapacita pre ubytovanie je sto miest. V hlavnej budove šesťdesiat, a do šiestich chát sa zmestí okolo 40 ľudí.

Postupom času sme tu urobili bazén. Máme tu aj saunu s vírivkou a kaďou. Vynovili sme jedáleň a klubovňu. V jedálni sa dajú organizovať aj malé svadby. Izby na poschodí hlavnej budovy sú tiež vynovené, postupne tam vymieňame okná. Všetko sa mení za pochodu, v rámci finančných možností. Hlavnú budovu, ale aj chatky, je ešte potrebné kompletne zatepliť.

Aké služby ponúkate?

Organizujeme rôzne oslavy, krstiny, prvé sväté prijímania, rozlúčky so slobodou, ale aj menšie svadby, tak do sedemdesiat ľudí. Ako som už spomínal, obľúbené sú aj športové dni, školy v prírode a rôzne sústredenia. V máji začínajú školské výlety, v júni zasa týždňové turnusy.

Prichádzajú k nám športovci, tanečníci, väčšinou sa každoročne vracajú tie isté kluby z nášho okresu, ale aj z iných miest. Chodia tu aj rôzne kresťanské spoločenstvá, organizujú sa tu firemné akcie. Okrem toho sa venujeme aj cateringu, zásobujeme napríklad aj pohrebné hostiny.

Nešťastná cesta

Fungujete sezónne?

Dá sa povedať, že momentálne áno. Od mája do októbra. Chceli by sme však fungovať celoročne. Lyžiarsky vlek už pár rokov nie je v prevádzke. V zime pre nás nastáva „hluché obdobie“. Pre lyžiarske kurzy zabezpečujeme len ubytovanie a stravu. S tým, že lyžovať chodia do okolitých lyžiarskych stredísk.

Keďže stále kúrime drevom a uhlím, nemôžeme si dovoliť tu mať len pár hostí. Ak prídu väčšie partie, samozrejme fungujeme aj v zime. Najväčší problém je príjazdová cesta. Polovica cesty patrí Štátnym lesom a je opravená. Tá druhá patrí do správy Mestských lesov, teda Mestu Bardejov a je v dezolátnom stave. V zime ju odhŕňame od snehu na vlastné náklady.

Je naozaj taká rozbitá?

Áno, je v havarijnom stave. V okolitých, mestských aj štátnych lesoch sa veľa ťaží. Jazdia tu nákladné autá, ale aj traktory s reťazami na kolesách. Už niekoľko rokov žiadame primátora o novú cestu. Vyjadril sa, že koncom roka 2017 to bude na sto percent. Keď to nesplní, tak sa odvolal na budúci rok, že to bude už na milión percent.

Niekedy bolo možné dostať sa hore na našu chatu aj autobusom. Teraz je to nereálne, šoféri autobusov tu odmietajú jazdiť. Môžem povedať, že kvôli kvalite cesty strácame 30 až 40% našej klientely.

Plány do budúcnosti?

V prvom rade potrebujeme prístupovú cestu, aby sa tu návštevníci mali ako dostať. A ešte sú tu poľovníci, ktorí nechcú, pretože sa im vraj bude plašiť zver. Tá cesta by pomohla nielen nám, ale ako som spomínal aj cyklistom.

V blízkosti našej chaty dokonca vedie aj turistický chodník do Bardejovských Kúpeľov, alebo hore na Maguru. Musím spomenúť, že v minulosti neďaleko našej chaty sídlil Cisterciánsky, mníšsky rád, niektorí ľudia ich nazývajú aj cisterciti. Zachovali sa tu ruiny ich kláštora.

STANOVISKO MESTA A LESOV

O vyjadrenie ohľadom minulého a budúceho stavu probematickej cesty sme požiadali kompetentných, Štátne lesy SR a kanceláriu primátora mesta Bardejov.

Jozef Krochta, riadideľ odštepného závodu Prešov, Štátny podnik Lesy Slovenskej republiky:

„Cestu sme opravovali na prelome mája a júna v roku 2010. Trvalo to tri týždne. Vyčistili sa priekopy a cesta sa potiahla asfaltom. Financoval to štátny podnik Lesy Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici. Mesto Bardejov si malo vysporiadať obnovu svojej časti cesty, ale do dnešného dňa sa tam nič nezmenilo,” vyjadril sa.

Jozef Guliga, vedúci kancelárie primátora Mesta Bardejov:

„S výstavbou cesty plánujeme začať na jar v roku 2018. Obnova cesty bude financovaná mestom. Všetky podrobné informácie budú predložené na nasledovnom zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré sa uskutoční 26. októbra. Cena bude vyčíslená formou súťaže.”