Blog Mariana Pillára

Hádky zvyčajne vznikajú z dvoch hlavných príčin. Tretia je ťažko riešiteľná. Najprv predstavím prvé dve a potom sa trocha pozrieme aj na tretiu. Každá veta, ktorá je vyslovená v interakcii s druhým človekom, nie je samostatná. Vždy so sebou prináša isté posolstvo od autora správy a istý druh interpretácie od príjemcu. To isté platí pre každý (teda takmer každý) znak, symbol, mimické a pantomimické gestá. Ak rozprávame, chceme tým niečo dosiahnuť, teda nejako vplývať na toho druhého (ilokučný akt) a aj niečo dosiahneme (perlokučný akt). Robíme to denne, pričom si to ani neuvedomujeme.

Nie je okno ako okno

Oveľa ľahšie si to predstavíme jednoduchým príkladom. Ak sme v miestnosti s otvoreným oknom s niekým iným a ťahá na nás, jednoducho povieme: „okno“. Ide o výpoveď propozície. Chceme tým dať požiadavku pre toho druhého, aby to okno zavrel, pričom predpokladáme, že tomu druhému nemusíme z kontextu vecí vravieť celú vetu „Prosím zavri to okno". To, čo chceme dosiahnuť, je teda ilokučný akt. Ak ten druhý dané okno zavrie, nastane perlokučný akt. V tomto prípade úspešný, pretože je v zhode s naším ilokučným zámerom.

Čo sa týka samotnej ilokúcie, tak tá je závislá jednak od celého sociálneho kontextu, intonácie hlasu, mimiky, pantomímy a pod. Rozprávanie sa však nie je vždy také jednoduché ako v tomto prípade. Postačí jedno zlé gesto autora a interpret si to vyhodnotí ako nejaký iný ilokučný signál. Ako tichú či explicitnú urážku, zle vás zaradí a pod. Nasleduje útočná odpoveď zo strany príjemcu a to už vyvoláva reťazovú reakciu, pretože pôvodný adresát správy nevie, prečo je príjemca útočný. Pôvodný autor si myslí, že na to nemá dôvod, kým autor správy dva si myslí, že pôvodný autor ignoruje jeho výzvu na „slovný boj“.

Ako z toho von

Aby sa takéto niečo nestávalo, musíme si na začiatku nejasností konverzácie ujasniť zámery. Som presvedčený, že drvivá väčšina hádok vzniká z takéhoto tichého nedorozumenia. Vždy je však možné spresniť svoje zámery príponami „ja to hovorím preto“, „tým ťa nechcem uraziť, ale …“, „vravím to iba z toho dôvodu“ a podobne. Aj tu síce nastávajú problémy, jednak preto, že sme leniví vravieť takto rozvinuto, nemáme na to čas, a jednak si príjemca správy môže myslieť, že ho poučujeme ako malého chlapca, čo môže brať ako útok. Samotný príjemca si môže ujasniť zámery autora otázkami typu „myslíš to takto“ a podobne.

Druhá príčina vzniku hádok nastane v zlej interpretácii predmetov výpovede. Ján rozpráva o koze, Peter si však myslí, že sa debatuje o voze. Znova nastáva reťazová reakcia, pretože Ján v druhej časti výpovede nevie, prečo to Peter vraví. Interpretačná zámena ilokúcie (požiadavky) a predmetov vyvoláva aj komické situácie. Takto vznikajú vtipné situácie a vtipy samotné. My sami im rozumieme preto, pretože vieme posúdiť, kde nastala chyba v interpretácii.

Čo sa týka tretej príčiny vzniku hádok, tak tá je vyslovene emočná. Sme tak emočne nastavení, že každú správu môžeme brať ako útok, pričom na druhý deň by sme ju brali ako neškodnú. Každý, kto sa už niekedy hádal s nežným pohlavím, vie, že v danú chvíľu hádky je najlepšie ujsť, ak sa dá, pretože akokoľvek sa snažíme vysvetliť náš pôvodný ilokučný zámer, je to márne. Iba prilievame olej do ohňa.

Hádka nie je o názore

Myslíme si, že ľudia v hádke si dokážu racionálne vysvetliť svoje názory na daný problém. Myslím si, že je to mylné. Spôsob nášho myslenia, je vytváraný jedinečnou sieťou asociácií, axiómov, osobných skúseností a sociálneho postavenia. To, prečo zastávame ten a ten názor, nie je možné vypovedať. Ak sa nás druhý človek snaží presvedčiť o svojom svetonázore, skôr to berieme ako útok na nás samotných.

Je pritom irelevantné, že ten druhý má navonok zmysluplnejšie argumentačné schopnosti v zmysle dedukcie, premís, faktov, presnejšiu referenciu a pod. Väčšina ľudí si tieto argumenty v rýchlosti rozhovoru ani nedokáže poriadne rozanalyzovať, poprípade má vlastnú predstavu o racionálnosti argumentu a premisách dôkazu. Na internete je možné nájsť niekoľko článkov o tom, ako je možné hádku vyhrať a aké sú pravidlá počas hádky. Máme sa držať témy, vyhýbať sa urážkam a pod. Ja osobne si z vyššie uvedeného dôvodu myslím, že to nie je možné. Iný názor je proste iný názor.