Ilustračný obrázok k článku S maľovaním je to ako s korčuľovaním, musíte neustále trénovať, tvrdí výtvarník Ján Svatík, FOTO
37
Galéria
Foto: Vladimír Yurkovic

S maľovaním je to ako s korčuľovaním, musíte neustále trénovať, tvrdí výtvarník Ján Svatík, FOTO

Ako grafik pracuje napríklad aj v službách bratislavského Slovana, jeho vášňou je však maľba. Prinášame vám exkluzívny rozhovor s výtvarníkom Jánom Svatíkom.

Barbara Dallosová Magazín
Barbara Dallosová Magazín

S maľovaním je to ako s korčuľovaním, musíte neustále trénovať, tvrdí výtvarník Ján Svatík, FOTO

Ako grafik pracuje napríklad aj v službách bratislavského Slovana, jeho vášňou je však maľba. Prinášame vám exkluzívny rozhovor s výtvarníkom Jánom Svatíkom.

Ilustračný obrázok k článku S maľovaním je to ako s korčuľovaním, musíte neustále trénovať, tvrdí výtvarník Ján Svatík, FOTO
37
Galéria
Foto: Vladimír Yurkovic

V súčasnosti pôsobíte v Bratislave. Doviedla vás sem ale dlhá cesta…

Áno, začalo to vo Vrábľoch, pretože tam žili moji rodičia. Dovtedy som si vybrať nemohol. Potom mi osud doprial ocitnúť sa na sa ŠUPS (Škole umeleckého priemyslu) v Kremnici. Štúdium ma dostalo na rôzne miesta, v rámci školy som sa pretúlal Oravou, Turcom, Liptovom a ktovie, či si spomeniem, kadiaľ ešte.

Potom som sa ocitol v Bratislave a začal som pracovať v televíznych ateliéroch ako tvorca rekvizít a zhotoviteľ scénografických komponentov. Neskôr som pôsobil ako pedagóg a po roku 1989 som využil nástup počítačovej techniky do polygrafie a nové otvárajúce sa možnosti. Grafika, polygrafická prax a technológie mi učarovali v možnostiach laborovať a urýchľovať zdĺhavé pokusy pri manuálnych návrhoch propagačných a reklamných plagátov a log. A v hlavnom meste som už zostal.

Tým sa dostávame k tomu, že sa živíte ako grafik. Čo si má pod tým bežný smrteľník predstaviť? Ste celý deň v ateliéri, na stretnutiach s klientmi?

Dnes už ani nie, človek si po dlhých rokoch nájde cestičky, ktoré mu prácu urýchlia. Boli časy, keď som mával mozole na zadku, to musím priznať. Ale túto prácu si človek musí zamilovať, aby sa jej neprejedol a nevyhorel. Vstupom do súkromných grafických štúdií a reklamných agentúr sa všetko raketovo urýchli. Niekde je to dôrazom na rýchlosť, niekde na kvalitu. Mal som to šťastie, že som zažil oboje. Aj platformu freelancera a živnostníka som okúsil. Vtedy sa človek stáva manažérom, marketérom, polygrafom, poradcom, prezentátorom, tvorcom zadaní, kalkulačkou a po večeroch aj grafikom (smiech). A pod tým si treba predstaviť, že musíte splniť predstavu zadávateľa, ale aj zadania. Pretože výsledkom má byť materiál predávajúci produkt, nie iba páčiaca sa vizuálna stránka grafiky.

Máte za sebou aj spolupráce so známymi značkami?

V rámci mojej praxe som bol aj v tímoch väčších značiek, napríklad Rajo, Nubium, Pfizer, Novartis. V súčasnosti pracujem aj pre Slovan Bratislava. Ako grafik som prešiel celým spektrom grafických prác od tvorby log, firemnej identity, dizajn manuálov, výročných správ, inzercie, obalov, etikiet na víno či iné produkty až po bilboardové kampane.

Takže Slovan. Ste aj fanúšik?

Som fanúšikom každého športu ako takého. Sám som hral niekoľko rokov hádzanú, ale amatérsky som sa pustil do každého športu, ktorý sa mihol okolo. Okrem motoristického. Dodnes nemám vodičák (úsmev).

Napriek tomu, že k umeniu máte blízko, maľovať ste začal len nedávno. Prečo?

Dôvodov by som vedel vymenovať niekoľko. Napriek tomu, že som túto vnútornú potrebu suploval rôznymi aktivitami, ako napríklad fotkou či voľnou počítačovou grafikou, maľovanie ma lákalo. Raz za čas som sa k maľovaniu vrátil, ale okolnosti mi vždy vytvorili iba krátkodobé možnosti a ja som potom vždy musel začínať odznova.

To je ako napríklad s korčuľovaním. Naučíte sa to, ale keď sa chcete zdokonaľovať, musíte trénovať a posúvať sa dopredu. Keď som musel začínať zas a znova od jedného bodu, nemal som odhodlanie. Príde však čas, kedy si poviete – teraz alebo nikdy!

Bol som očarený ľahkosťou a spontánnosťou abstraktnej maľby, pretože stvárnenie reality už dávno nahradila fotografia. Tak som oprášil chuť tvoriť rukami, či už na plátno, papier, alebo aj inak. Rád totiž experimentujem.

S akou technikou a materiálmi pracujete? Ako by ste charakterizovali svoju tvorbu?

Mojimi začiatkami boli skice tušom, teda kaligrafie, ktoré boli spomienkou na časy, keď som sa hlásil do Prahy na knižnú tvorbu a písmo. A pretože to boli dlhé hodiny hľadania a konzultácií, presunul som sa na plátno a akrylové farby. Tu už som zo seba doloval tie spiace potreby zatlačené do kúta, ktoré vo mne ustráchane čakali, kedy budú môcť ísť slobodne von. Často to bol zápas, hodiny blúdenia a hľadania, ale vedel som, že ak to teraz vzdám, už ten čas nepríde.

Je pre vás typické, že maľujete naozaj veľa. Čiže ani deň bez čiarky?

Ak sa mýlim, tak sa ospravedlňujem, ale už ako študent som čítal životopis Leonarda, kde odznelo, že ani jeden jeho deň nie je bez čiarky. Už vtedy som sa mu naivne chcel priblížiť. Dnes by som povedal, že som k tomuto výroku blízko, lebo mám skicár aj pri posteli a pri počítači minimálne pokreslené papiere z výtlačkov z komerčnej grafiky, ktorá ma ešte stále živí. Ale dostal som darom priestor, ktorý sa stal mojím druhým domovom a trávim v ňom naozaj veľa času – ateliér. Snažím sa spontánnou maľbou položiť na papier alebo plátno emócie bez veľkého špekulovania a dôrazu na efekt výsledku. Často sa rozbehnem a ide to jednoducho a hravo, inokedy príde akýsi kruhový objazd, krúžim dokola a neviem nájsť tú správnu cestu. V týchto situáciách to niekedy musím proste nechať na potom a vrátiť sa k rozuzleniu neskôr alebo úplne náhodne. Niekedy sa musím sám vyhnať z ateliéru, lebo to nikam nevedie. Keď nepočúvnem, zväčša je to katastrofa. Každý deň je jednoducho úplne iný.

Máte nejaký umelecký sen, ktorý si ešte chcete splniť? Niečo, na čo ešte len príde čas?

Mám predstavu o naozaj veľkom ateliéri, niečo na spôsob hangáru. Ten by mi vytvoril možnosti na realizáciu môjho sna dávať starým veciam nový zmysel. Nevadilo by mi, keby ma mali ľudia za blázna a venovali by mi zdanlivo nepotrebné veci, ktoré by som mohol spoločne s ľuďmi, ktorí premýšľajú ako ja, pretvárať na niečo nové.

Poznám tú tvorivú energiu ešte zo študentských čias. Vynára sa mi príbeh ročníkovej výstavy na ŠUPS v Kremnici, ktorá skončila skoro vyhadzovom študentov. Tí si pri svojej kreativite nedali pozor a nad celú výstavu v aule nainštalovali nad polámaný rebrík maľbu Krista s tŕňovou korunou. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov to bola dosť veľká odvaha (smiech). Každopádne, chcel by som tvoriť so zaujímavými ľuďmi, v dobrej atmosfére a vo veľkorysom priestore.

Viete si predstaviť, že by ste sa venovali celkom odlišnej profesii?

Dnes už ani nie. Aspoň nie tak celkom odlišnej. Stále mám živé spomienky na vôňu stolárskej dielne prastarého otca, na vyhňu a kováčske náčinie. Aj vďaka vedeniu mojej mamy som mohol ísť trochu iným smerom, ale ten pocit – drevo, kov, farby, vône, zážitky – ten sa nikam nestratil.

Práce Jána Svatíka nájdete v priloženej fotogalérii.

Ďalšie správy z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24, Facebooku a Instagrame.

Zaujímavosti zo Slovenska i zo sveta

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM
Magazín