V chove pracovných psov sme v Bardejove špička

Takmer pol storočia sa venuje chovu a výcviku nemeckých ovčiakov. V Bardejove má Klub športovej kynokológie Extreme Canine Egidius. Ján Sudimák (63) vystupuje v piatok popoludní na svojom „cvičáku“ z auta a otvára kufor. Z prenosnej prepravky elegantne vyskočí Goran. Statný, dvojročný, tmavo-vlkošedý nemecký ovčiak svižne zamieri k blízkym kotercom. „Jeden z najkrajších akého som kedy mal. Dnes tu mal frajerku, nakrývali sme, tak ide skontrolovať či netreba ešte raz," smeje sa chovateľ. V sparnom letnom dni si potom Gogy na povel ľahne pod striešku jednej z prekážok na cvičisku. Trochu striehne na ďalší povel, trochu nás pozoruje a trochu odpočíva. Na budúci rok by už chcel súťažiť v majstrovskách sve­ta.

Ako dlho sa venujete chovu nemeckých ovčiakov?

V máji to bolo 44 rokov.

Čo vás naštartovalo?

Sudičky. Dali mi asi do vienka nejaké šteniatko. Psíkov som mal rád a choval od mala. Problém bol, že som vyrastal v bytovke, najprv na Slovenskej ulici a potom na ulici Českej Lípy. Tam som sa chodil hrať so psami k susedom. Stále ma to ale ťahalo k vlčiakom. Cestou zo školy som sa chodil pozerať na policajné psy do dvora bývalej žandárskej stanice. Policajný psovod pán Nergeš ma najprv vykričal, potom sa nad malým chlapcom zľutoval a zobral ma aj na cvičisko.

Váš prvý pes?

Koncom 60-tych rokov, ešte keď som bol na strednej škole, prišiel do Bardejova pán Pavol Krúpa z Michaloviec. Priniesol zo sebou sučku presne takejto vlkošedej farby ako je Goran. Moje začiatky sú spojené s ním. Za 600 slovenských korún som od neho tú sučku kúpil.

Šesťsto korún bolo vtedy asi dosť peňazí?

Určite. Ja som sa však od svojich trinástich rokov o seba vedel nančne postarať. Zarábal som si už ako študent cez víkend roznosom novín, vtedy vychádzali aj v nedeľu. Na rôznych brigádach, potom aj fotografovaním. Sučka Kate ktorú som kúpil od pána Krúpu bola v dosť zanedbanom stave. Spolu s veterinárom sme ju ale nejako dali dohromady a časom sa z nej vyprofiloval nádherný pes, zakladateľ môjho chovu. Keď sme v roku 1975 prišli na výstavu, ktorú som s ňou vyhral, pôvodný majiteľ ju takmer nespoznal. Aj na vojne som bol u psovodov.

Kedy sa začali Bardejovskí kynológovia organizovať?

V júni 1972 vznikla Základná organizácia Kynológia Bardejov. Kluby vtedy povolené neboli. Prvé cvičisko v Bardejove bolo na lúke, „Pod zvaleným brehom“ pri Topli, dnes je tam domová zástavba. Potom sme prešli pod „Bardejovský most“ smerom na kúpele a neskôr sme boli dosť dlho v lokalite „Pod dubinami“. Do časti Tehelňa sme prešli až v roku 1978, keď nám bývalý predseda vtedajšieho Mestského národného výboru Samuel Horký, povolil používať tento priestor. Dnes tu okrem nášho klubu funguje ešte Kynologický klub Bardejov (Stará Tehelňa) a Kynologický klub Apanta Rei (Mokroluh).

A začal seriózny chov a športové súťaže.

Po Kate som potom po nej odchoval ďalšiu sučku. A hneď z jej druhého vrhu sme so psom Bertom získali vo veľmi obtiažnej súťaži titul vicemajstra Slovenska. Práve toto považujem za svoj najväčší úspech, pretože súťaž bola mimoriadne náročná, oveľa obtiažnejšia ako sú teraz. Prvým účastníkom majstrovstiev sveta z Bardejova bola Mariana Petrušková teraz Virgalová. Daroval som jej jedno svoje šteňa, Lexa. Vyrástol z neho krásny pes.

Z vášho chovu pochádza viac šampiónov.

Áno. V roku 2012 sme, čo sa týka chovu, dosiahli asi najväčší súťažný úspech. Pes z môjho chovu sa stal na Majstrovstvách sveta v Rakúsku vicemajstrom sveta a sučka z môjho chovu skončila na tých istých majstrovstvách tretia. Toto sa v histórii majstrovstiev zatiaľ nepodarilo nikomu, aby mal dvoch psov „na bedni“, teda na stupňoch víťazov. Minulý rok bol odchovanec nášho klubu, Jozef Adamuščin, v poradí už tretí krát Majster sveta. Jozef Olearčin a Lukáš Vanta sú ďalší naši účastníci majstrovstiev sve­ta.

Dá sa z toho aj žiť a vyžiť?

Dvadsaťsedem rokov som spájal koníček s výcvikom, aby som si aj niečo zarobil. Svojho času som zamestnával aj dvoch ľudí. Teraz s podnikaním už pomaly končím. Som unavený, chcem si už trochu oddýchnuť. Pri takejto práci nemáte cez víkend voľno, naopak cvičíte najmä v sobotu. Gro mojej práce bol a stále je športový výcvik.

Koľko stojí špičkový, vycvičený nemecký ovčiak?

Nerád o tom hovorím, lebo ľudia si hneď myslia, že na psoch sa zarábajú milióny, ale cena dobrého psa môže byť aj 10-tisíc eur.

Aké parametre musí spĺňať?

Povedal by som, že plemeno nemeckého ovčiaka je dvojkoľajné. Dnes je rozdelené na „krásnych psov“, ktorých majitelia sa venujú iba výstavám, kde vyhráva najkrajší. Ja chovám „pracovnú líniu“ a tam sú tri základné disciplíny. Stopa, obrana a poslušnosť. Pes musí mať jednak vlohy na stopovanie, jednak musí byť temperamentný a ochotný pracovať. Najvyššou a najatraktívnejšou skúškou je obrana a zadržanie na diaľku.

Koľko skúšok a súťaží ste absolvovali?

Veľmi veľa. So psíkmi som absolvoval viac ako sto kvali kačných skúšok, preteky už nepočítam.

Ako vnímate problém útulkov a psov bez domova. Napríklad aj v našom meste?

Poznám preblematiku, ako prvý v Bardejove som mal útulok na Mníchovskom potoku. Systém u nás je všeobecne zlý, vo vyspelých štátoch investovali do sterilizácie opustených zvierat a oplatilo sa, ich populácia rapídne klesla. Pes je relatívne dosť plodný, suka môže mať za jeden rok aj desať, dvanásť šteniat. Musí to byť podchytené a kontrolované. Daň pre ľudí, ktorí sa tomu venujú zodpovedne a poctivo by ale mala byť len symbolická. Možno to zmení nová legislatíva, keďže nedávno parlament schválil, že pes už nie je vec, ale živý tvor.

Čo ste za 44 rokovo o psoch zistili?

Jeden môj kamarát, keď si vypije, tak si sadne, zoberie si svojho psa na kolená a povie mu: „Nebuď ako človek!“ Našťastie psy nie sú ako ľudia. Ale nie, tá filozofia, rovnako ako v ľudskej populácii, je aj u psov rovnaká. Každý pes sa rodí ako nepopísaná kniha. Či rodič dieťaťa, či majieľ psa, ak do neho vloží „kvalitu svojho písma“, určite sa to niekde aj odrazí. Kontak človeka so psom, a všeobecne so zvieratami zohráva podľa mňa veľkú úlohu. Čítal som jednu sociologickú štúdiu, ktorú robili vo väzniciach. Zistili, že 90% delikventov nemalo v detstve kontakt so žiadnym zvieraťom. Môže to znieť trochu zjednodušene, ale ja verím, že to je naozaj veľmi dôležité. Dotykom vzniká emocionálny kontakt a vzťah.