Pod deravé koše nás posunula mama basktebalistka

BARDEJOV. Basketbal v meste začal písať svoju históriu v malej telocvični na Hviezdoslavovej ulici, neskôr našiel svoj domov v Pionierskom dome (Centrum voľného času – dnes pred likvidáciou ?!), no a v mestskej športovej hale sú už „takmer“ komfortné podmienky.

„Šport máme v rodine počnúc rodičmi. Otec hrával futbal za Partizán, bol dokonca kapitánom v 2. celoštátnej lige. Mama sa venovala basketbalu, tak ako jej tri sestry. Mamina sestra Terézia, vydatá Bohinská, štartovala na majstrovstvách Európy v športovej streľbe.

„Tak sa stalo, že v 7. ročníku základnej školy, som začal trénovať so staršími dorastencami spolu s bratom pod vedením Ľubomíra Dudinského,“ rozhovoril sa na úvod dnes tréner žien a junioriek Basketbalového klubu mladých v 1. lige, 47-ročný Pavol Pekár.

Vysoká škola v Zlíne a koše

Bola tu veľmi dobrá generácia mužov, Hribík, Leščišin, Vranovský, Cingeľ, Pangrác, Čerchlan. Mladí sa mali od koho učiť a hrali aj dorastenci. „Ako vysokoškolák, v meste obuvi, som si popri štúdiu našiel miesto v školskom klube. Hrali sme vyšší krajský prebor, no prenasledovali ma zranenia. Mohol som prestúpiť do silnejšieho mestského klubu a vyššej súťaže.

„V poslednom zápase koleno nevydržalo a z prestupu nebolo nič. Po návrate domov sme sa snažili oživiť mužský basketbal v Bardejove. Lenže ja som išiel za prácou, hra musela nabok. Nastali aj rodinné starosti, no usadil som sa a vrátil do haly. Byť trénerom, o tom som vtedy nerozmýšľal. No stalo sa.“

Prvý krok k trénerovi

Skupina nadšencov si bola vedomá, že za družstvom mužov nebolo nič. Bolo potrebné niečo vytvoriť pre chlapcov, čo sa podľa Pekára aj podarilo: „Založili sme občianske združenie Blesky, spolu s bratom, Milošom Mikulom, Majkou Kendrovou, pomohli aj ďalší. Na Vinbargu sme to rozbehli, no po roku som zostal s chlapcami sám,“ spomína Pekár.

„Prihlásili sme sa do súťaže a ja som si urobil trénerskú licenciu. Bol to môj prvý krok k tomu, že raz budem trénerom. Takže príbeh s mamou sa zopakoval aj s mojou dcérou Michaelou, keď mala sedem rokov. Po rozhovore s Ladislavom Mojdisom som od roku 2003 stále aktívnejšie vstupoval pod deravé koše ako tréner. V roku 2008 som dostal do vienka skupinu dievčat a prvé moje koučovanie bolo na turnaji v družobnej Českej Lípe.“

„Myslím si, že v minulosti mali deti, podobne ako ja, viac možností na športovanie.“

Tak sa v BKM vyprofilovala silná skupina mladých basketbalistiek. Z celoslovenskej súťaže sme dvakrát postúpili do finále najlepších štyroch družstiev o majstra Slovenska. Vanesa Gajdošová hrá dnes extraligu za Piešťanské čajky, za naše ženy hrajú M. Ratvajská a T. Biľová.

„Martina Ratvajská hrá aj za Spišskú Novú Ves. Popri nich sa basketbalu naučila aj moja mladšia dcéra Mirka. Staršia dcéra Miška študuje telesnú výchovu a dala sa na rozhodovanie. Podobne sa rozhodla aj Dana Gibeľová, ktorá už píska aj na turnajoch v Európe.“

So ženami doma i v hale

Dať dokopy družstvo žien nie až tak jednoduché. Teraz hrajú v druhej najvyššej národnej súťaži, no tréner vie, že dôležitá je práve základňa.

„Mrzí ma, že strašne veľa dievčat s basketbalom skončilo po štyri, päťročnej príprave. Mohli dosiahnuť viac. Hovorím tomu tak, že si vybrali cestu menšieho odporu. Pri športe treba často zaťať zuby a ísť cez bolesť. Je tu aj škola a iné problémy, disciplína a životospráva jednoducho musia byť."

„No a keď chýba vzťah k športu a zdraviu aj v rodine, ťažko nájsť správnu cestu. V družstve máme výbornú osobnosť, skúsenú Andreu Kuhajdíkovú. Spoluhráčky majú pred ňou rešpekt, keď ona zabojuje, pridajú sa aj ďalšie,“ hovorí Pekár.

Šport kedysi a dnes

„Myslím si, že pred časom mali deti, podobne ako ja, viac možností na športovanie. Veď cez zimu nebol problém sa dostať do školskej telocvične. Boli otvorené, bol tam školník, ktorý o nás vedel, kedy prídeme. My sme sa zišli a trénovali.“

„Podobne to bolo aj na vysokej škole. Keď bola telocvičňa prázdna, nebol problém zatrénovať si ešte individuálne. Nemyslím si, že len počítače sú príčinou malého záujmu mládeže o šport. Aj moje dievčatá sa tomu doma venujú, ale trénujú štyrikrát v týždni, cez víkend hrajú. Keď majú talent a niekto o nich má záujem, tak u nich treba vypestovať vzťah k športu,“ myslí si tréner.

„Niektoré športové disciplíny v meste sú menej podporované. Máme halu zdarma, ale potrebujeme viac materiálnej podpory od kompetentných. Bol som na okresnom školskom basketbalovom turnaji a mnohé žiačky neovládajú ani základy. Aj keď pozveme šikovnejších, učitelia telesnej výchovy nám len málo pomôžu k tomu, aby zveľaďovali svoj talent. “