Mrazivé svedectvá vo vašich domoch: Návštevy zo záhrobia, strach a veci, ktoré sa samé hýbu

Vraví sa, že deti sú do určitého veku vnímavejšie a preto môžu vidieť isté nadpozemské veci oveľa prirodzenejšie a jednoduchšie ako my, dospelí.

Ozvali sa nám tri rodiny, ktoré zažili blízke stretnutia akoby z iného sveta, niečo, čo si doteraz nevedia racionálne vysvetliť. Pokračuje naša druhá časť svedectiev, z ktorých mrazí.

Mŕtvy dedko

Niektoré deti môžu zabudnúť na stretnutia s nimi, ďalšie si „to“ alebo „ich“ pamätajú i v dospelosti.

„Keď bola Táňa maličká, vravela mi, že do jej izby chodí ujo a hladká jej vlasy. Niekto mal sedieť na kraji postele a pozorovať ju pri zaspávaní,“ rozpovie sa pani Eva o svojej dcére.

„Nikdy som tomu nedávala prílišnú váhu. Však deti… občas ma však striaslo. Nedialo sa však nič zlé, mala som pocit, že sa malá priam teší, keď opäť príde. Nechcela som ju oberať o imaginárneho kamaráta.“ Neopísateľný šok však zažila neskôr.

Rodinný album

Záhadu neznámeho vyriešil až rodinný album. „Našla som ho počas vypratávania rodičovského domu. Chcela sme ho predať a preto bolo potrebné v ňom potrietiť všetky tie veci. A v tom som uvidela album, ktorý som roky nemoha nájsť! Aká to bola len radosť! Sú v ňom fotky môjho otca, ktorý zomrel ešte pred narodením mojej dcérky. Sú to unikátne spomienky na neho, iné nemám… Chcela som ho dcérke konečne ukázať,“ vracia sa v spomienkach k otcovi, ktorý opustil rodinu vo veľmi mladom veku.

Pani Eva sa nestihla ani len poriadne nadýchnuť, keď jej rázne ukázala prstom na jednu konkrétnu fotku. Bola na nej skupina ľudí, jej oči však padli na muža v pozadí. „To je on, to je ten pán, ktorý sedával v noci pri mne,“ opisuje slová svojej dcéry.

„Áno, bol to môj otec, jej dedko a bol s ňou aj napriek smrti,“ myslí si.

Býval v obývačke

Naopak, veľmi nepríjemné skúsenosti má mladá mamička z Piešťan. „Uspávala som synčeka v obývačke a v tom sa mi strhol a povedal mi, že ten ujo v televízii vyzerá ako ten náš. Najprv som nechápala.“ Po niekoľkých otázkach dostala odpoveď. Podľa synových slov býval „biely ujo“ v obývačke. Niekedy ich mal pozorovať, chodiť za nimi a občas sa usmievať, inokedy sa hnevať.

„Cítila som sa nepríjemne, no myslela som si, že to bude taká mini epizódka. Nebola.“ Mamička si začala všímať, že jej syn sa začína správať zvláštne. „Čo som mala vtedy robiť? Všetci by ma vysmiali,“ povzdychla si.

Svoj postoj však prehodnotila na nedávnej rodinnej oslave. „Naraz sme počuli plač, krik a štekot psa. V prázdnej izbe sme našli uplakanú dcéru mojej kamarátky a nášho psa, ktorého sme nespoznávali… Bol to vždy pokojný obor. Naraz stál v rohu miestnosti, kde vrčal, triasol sa a ceril zuby.“ Podozrenie padlo na neho a vec bola na chvíľu vybavená.

Mýlili sa. „Ten biely ujo povedal, že musíme byť ticho. Inak Áronovi (psovi-poz.red.) niečo urobí,“ priznalo sa jej neskôr dievčatko.

Mamička sa preto rozhodla ihneď konať. Zavolala kňaza, nechala posvätiť dom a odvtedy má celá rodina pokoj. „Len nech sa nevráti! Neprajem to nikomu zažiť.“

Presúva veci

Skúsenosti má aj iná rodina. Tá však takúto návštevu nevníma príliš tragicky. „Áno, sú medzi nami. Ako vysvetlíte napríklad to, že v našom dome sa len tak občas presúvajú veci? Naposledy to bolo chodítko pre deti. Odkladám ho s manželom na rovnaké miesto. Nemal ho kto posunúť a stalo sa,“ vykresľuje nám situáciu u nich doma.

Niekedy je s nimi „niečo“. „Teraz sme v období, že veľmi rada rozpráva a často počúvam, že ujo je tu… otáča niekam hlavu, smeje sa, ukazuje prstom.“

„Neubližuje nám, tak ho extra neriešim,“ priznáva sa však, že občas sa zľakne, no nechce prepadnúť úplnemu strachu. „Ona by to vycítila, bála by sa tiež. Verím však, že nás to navždy opustí,“ neprestáva dúfať.

Foto: ilustračné

Ďalšie správy z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24, Facebooku a Instagrame.